TRNAVA. Mestské zastupiteľstvo Trnava prostredníctvom svojho nedávneho slávnostného zasadnutia pripomenulo veľmi vhodne postavenie tohto športu v meste. Jeho takmer šesťdesiat dva rokov prinieslo veľa radosti a úspechov, no i príležitostných sklamaní. Ako v kvapke vody sa toto všetko odráža v ľudskej i športovej biografii tých, ktorých zastupiteľstvo ocenilo za prínos v rozvoji a reprezentácii mesta práve v hádzanej - Pavol Bohunický a Marián Hirner, každý svojim spôsobom, dokazujú, aká je tŕnistá cesta „ku hviezdam", no zároveň aká je nezvratná. Dúfajme, že poučenie nepríde neskoro.
Bez mládeže hádzanú robiť nemožno
Pavol Bohunický (1933) bol vlastne ešte mladíkom, keď v roku 1956 nastúpil ako stredoškolský profesor, telocvikár, na trnavské gymnázium Jána Hollého. V tej dobe jedinečné centrum mládežníckej hádzanej nielen na Slovensku. So svojimi zverencami najprv ako mladšími, potom ako staršími dorastencami dominoval na majstrovstvách republiky, teda vtedajšieho Československa, sám mal už podobný titul ako kapitán družstva mužov s 11 hráčmi, ktoré po celoštátnej hádzanárskej reorganizácii „vymenil za sedmičku".
Zranenie ho načas posadilo na trénersku lavičku, síce sa ešte vrátil načas na legendárnu škváru Orolskej záhrady, ale trénerstvo sa mu stalo osudom. Popri domácej funkcii stáva sa aj úspešným asistentom trénera reprezentačného družstva Československa, aby v roku 1966 sa vypracoval do funkcie poradcu ministra mládeže a školstva v Alžírsku a tým aj trénerom ich reprezentačného mužstva. Fakt, že tam strávil celé štvorročné obdobie, najlepšie svedčí o kvalite jeho práce. Je len samozrejmé, že túto svoju zahraničnú misiu využil aj na propagáciu trnavskej hádzanej i samotnej Trnavy.
Po návrate zo zahraničného pôsobenia úplne samozrejme pokračuje v prospešnej práci pre trnavskú mládežnícku hádzanú. Vyučuje na Pedagogickej fakulte UK v Trnave, stáva sa trénerom juniorskej reprezentácii. Pôsobí na celoštátnej úrovni ako hádzanársky funkcionár. Jeho práca s mládežou, podporená fundovanou pedagogickou činnosťou založenou na praktickej realizácii myšlienok fair play sa stala pre neho príznačnou. V celomestskej ankete o „trnavského hádzanára storočia" sa umiestňuje na veľmi čestnom mieste hneď za najväčšími a najznámejšími osobnosťami trnavskej hádzanej. Je to znak toho, že je dobre zapísaný v srdciach i mysli priaznivcov trnavskej hádzanej.
Príliš mladý pre smrť
Takýto, či veľmi podobný titulok sa už svojho času v médiách objavil. Žiaľ, práve v spojení s menom víťaza ankety „trnavského hádzanára storočia", Mariána Hirnera (1953 - 2005). Ak už sme pritom, tak aj člena All stars týmu Slovenska 20. storočia. Ocenenie jeho zásluh o rozvoj a reprezentáciu mesta prišlo však až pri príležitosti nedožitých päťdesiatich piatich narodenín.
Do galérie osobností, ktoré sa zaslúžili o rozvoj a propagáciu športu a cez neho aj mesta Trnavy však už patril dávno. Veď svoju športovú kariéru z podstatnej časti strávil práve tu, v bránke Lokomotívy, keď kráčal v šľapajach staršieho brata Jozefa.
Svojimi výkonmi upútal reprezentačného trénera Víchu tak, že odchytal šestnásť medzištátnych zápasov bez toho, aby mal na konte čo i jeden prvoligový(!). V trnavskej bránke pôsobil v rokoch 1967 až 1986 s výnimkou sezóny 1974/75 a 1975/76. Tú prvú strávil povinne v zelenom, v drese ŠKP Bratislava a tú druhú v Košiciach. Dôvod bol jednoduchý. Lokomotíva nehrala v najvyššej súťaži a tak na východe Slovenska hosťovaním si udržiaval reprezentačnú formu.
Športovú kariéru zavŕšil v legendárnom nemeckom TV Grosswaldstadte, čím si splnil jeden z hádzanárskych snov. Ten o účasti na olympiáde zostal nenaplnený a dlho sa zdalo, že aj majstrovský titul z roku 1975 (s ŠKP Bratislava) zostane jediný. Svoj návrat do rodnej Trnavy však tento 162-násobný hádzanársky reprezentant korunoval v roku 1994 jedinečným prvým slovenským hádzanárskym majstrovským titulom.
Čo sa nepodarilo hráčovi, vyšlo ako trénerovi. Vyšlo mu to i ako prezidentovi klubu, keď ho „dotiahol" do povestnej HIL-ky. No nie všetko ide priamou cestou a tak bolo neskôr treba riešiť i otázku ďalšej existencie hádzanej v Trnave. Na rozbehnutej ceste ho však zastavila nečakane smrť. I dnes po rokoch si uvedomujeme jej nezmyselnosť.
Autor: Edo Krištofovič
