O udalostiach a strašných bojoch, ktoré videl Jozef Ondreička z Dolnej Krupej počas bitky na rieke Piava v Taliansku cez prvú svetovú vojnu, nechcel nikdy rozprávať. Regiment, v ktorom slúžil sem prevelili z ruského frontu. Na Piave sa jeho vojenská skupina rozpadla, preto aj s kamarátom napriek podlomenému zdraviu odišli pešo cez Alpy na Slovensko.
DOLNÁ KRUPÁ. „Dedo narukoval do cisárskeho pluku do Viedne," spomína vnuk Igor Rendek, ktorý dnes žije v Trnave. Ján Ondreička z Dolnej Krupej bol spomedzi všetkých vojakov najmenší. Napriek tomu mal jednu výhodu, posilňoval a patril medzi špičku armádnych vzpieračov. Svoju silu dokázal na vojenských hrách, kde dostal zastal zlatú medailu.
O jeho úspechu svedčí aj dodnes zachovaná podobizeň vo vzpieračskom úbore. „O vojnových útrapách, ktoré prežil počas svojho pôsobenia vo vojsku nechcel nikdy rozprávať. Raz niečo spomenul aj to veľmi málo. Bojoval na hornom toku rieky Piava," hovorí vnuk. Regiment, v ktorom slúžil Jozef Ondreička sem prevelili z ruského frontu. Tam dovtedy pôsobili v oblasti Kazane.
„Ako ich prepravili z Ruska do Talianska nám nikdy nepovedal. Len dodal, že to bolo hrozné," vysvetľuje vnuk. Z krátkeho dedovho opisu sa dozvedel, že na vlastné oči videli popravy ľudí v obciach. Počas kozáckeho útoku mu zastrelili kamaráta. „Obaja sa ukryli za kmeň stromu. Náboj však prestrelil hrubé dreve a kamarát ostal ležať mŕtvy." Nie všetci kozáci však mali zbrane, a preto používali dlhé kopije. Vojaci boli svedkami toho, ako kozák na koni odzadu prebodol človeka. V tom čase už v Rusku prebiehala boľševická revolúcia a naplno zúrila občianska vojna.
Skončili ako dezertéri
Z Ruska previezli celý regiment do Talianska. „Akým spôsobom neviem, možno vlakom." Rakúsko-uhorská armáda začala v polovici júna 1918 s ofenzívou, ale 24. októbra im Taliani zasadili prvý úder. Cisárski vojaci sa vtedy dali na bezhlavý útek. Smrť tu našlo obrovské množstvo mužov. Zomierali nielen bežní vojaci, ale aj ich velitelia. A tých, ktorí utiekli, označili za dezertérov .
„Nemal im však kto veliť. Aj dedova jednotka sa takto rozpadla. S kamarátom odišli a chceli cez Alpy prejsť do Bratislavy." Obaja mali vážne zdravotné problémy, trpeli dizentériu a vysokými teplotami. V rakúskych Alpách sa ich ujal jeden horský farmár, ktorý vychudnutých a zoslabnutých vojakov počas zimy liečil rôznymi bylinkovými čajmi. „Dedo ovládal reči, tak sa ľahko dohovorili. Odišli odtiaľ na jar a opäť pokračovali pešo.
"Pri prechode horami mali pri sebe obaja kamaráti malú osobnú zbraň - revolver, aby sa ubránili prípadným útokom. Po príchode na Slovensko začal kamarát prehovárať Jozefa Ondreičku, aby spoločne odišli pracovať do Argentíny. „Dedo sa však už vtedy poznal s babkou, a odísť nechcel. Ten kamarát vycestoval a aké boli jeho ďalšie osudy neviem."
Manželka Ernestína Vadovičová odišla pred vojnou slúžiť do USA do Pittsburghu, kde žila početná skupina Slovákov. Všetky peniaze, ktoré zarobila investovali s manželom do hospodárstva. Usadili sa vo svojom rodisku v Dolnej Krupej, kde kúpili role. „Dedo si tam úplne zničil zdravie a ostal zatrpknutý. Zážitky z frontu sa v ňom neustále ozývali." Ako maloroľník mohol pestovať tabak pre vlastnú kontrolu. Sám si ho krájal a balil cigarety do papierikov značky Olšany. Občas na hospodárstvo zavítala colná kontrola, ktorá zisťovala, či tabak nepredáva.
Keď sa začala druhá svetová vojna ostal omráčený. Keďže ovládal nemecký jazyk, do domu Ondreičkovcov sa nasťahoval nemecký štáb. Zaviedli si sem telefón a domáci im musel prekladať hovory. Keď vojaci Wehrmachtu odišli, do obce dorazili Rusi. A objavili sa ďalšie nepríjemnosti. Nakoniec nastúpili komunisti. „Dedo odovzdal role do družstva, nevládal na nich robiť. Ale nikdy sa do žiadnej politiky nestaral, mal dosť skúseností a vojny po krk."
Trpel astmou a kŕčmi
Na ruskom fronte a potom i počas bitky na Piave prišiel Jozef Ondreička o zdravie. Už pri prechode cez Alpy aj napriek liečbe takmer zomrel. Práca na usadlosti v Dolnej Krupej mu takisto brala zo síl. Trpel dýchacími chorobami, najmä astmou a kŕčmi v nohách, ktoré si potieral liehom. Často ho aj zadúšalo. Tieto problémy však mali i v rodine.
Jeho brat Lampert zomrel vo veľmi mladom veku na zápal pľúc. Ten na vojnu neodišiel. „Deda boli vyprevadiť na front starí rodičia, pravdepodobne odchádzal z Veľkých Kostolian zo železničnej stanice." Za vojaka ho už v roku 1908 povolali do cisárskeho pluku. Vtedy mal 19 rokov. Domov napísal list, kde spomína svoje odvelenie.
„Z vojny si domov priniesol osobnú zbraň, vojenské čižmy a opasok s uhorskou orlicou. Bol prísny a k týmto veciam nás nepúšťal."
Hospodárstvu Ondreičkovcov sa výraznejšie darilo v polovici dvadsiatych rokov. Vtedy chodievali aj na návštevy na voze za rodinou do obce pri Hlohovci. „V roku 1929 bola veľmi tuhá zima a na jar začala povodeň. Dedo sa s babkou a mojou mamou vracali od rodiny a mali prejsť cez nový hlohovský most." Voda prudko narážala do drevených pilierov a hučala. Kone sa splašili a voz aj so živým nákladom sa rútil priamo do vyliateho Váhu. „Mysleli si, že sa utopia. Nakoniec kone upokojili. Ale bol to taký paradox, dedo prežil útrapy vojny a skoro zahynul pri povodni. Tak to spomínala moja mama, ktorá mala vtedy osem rokov."
Bitka na Piave sa skončila porážkou rakúsko-uhorskej armády. Monarchia sa rozpadla a 11. novembra sa oficiálne skončila prvá svetová vojna. „Po dedovi mi ostala stará vojenská poľná fľaša na vodu, hodinky na retiazke a nábojnica s rokom výroby 1910." Hodiny dodnes presne merajú čas.
