oval. Dnes žije so svojou dcérou a zaťom v Dolných Orešanoch.
Možno práve vďaka ťažkej práci v horách, Štefan Hirner v mladosti žiadnych doktorov nepotreboval. „Zdravie mu poľavilo len nedávno. Pred dvoma rokmi sa ešte prechádzal po Dolných Orešanoch," hovorí zať Štefana Hirnera, Stanislav Lančarič. So svojou manželkou, Štefanovou dcérou Ľudmilou, sa dnes starajú o tohto obdivuhodného muža.
V hore pracovali ľudia od svitu do mrku
Štefan Hirner lesy priam miloval. Od svojich trinástich rokov pracoval ako lesný robotník v štátnych horách na Majdáne. „Dedo často spomínali, že robili v lese od svitu do mrku. Do Častovských hôr chodili pešo sedem kilometrov. Kým tam prišli, boli už unavení a to ich ešte čakala celodenná robota," hovorí Stanislav Lančarič.
Práca v hore bola náročná hlavne v zime. Snehu niekedy napadlo až po kolená. Na počasie sa však lesní robotníci nikdy vyhovárať nemohli. Počas leta bolo v lese príjemne, stromy vrhali tiene a za horúceho dňa si robotníci radi oddýchli v chládku.
V mladosti doktorov nikdy nepotreboval
„Otec doktorov v mladosti nikdy nepotreboval. Drevo si chodil rúbať do hory aj keď mal osemdesiat rokov. Aj po mamičkinej smrti býval v Lošonci a dokázal sa o seba postarať, " hovorí dcéra.
Pred dvanástimi rokmi sa však prejavili prvé vážne problémy. „Dostal silný zápal pľúc a tak sme ho z Lošonca zobrali k nám do Dolných Orešian," pokračuje Ľudmila Lančaričová. Z ťažkej choroby sa však Štefan Hirner dostal behom týždňa. Doktori vtedy nemohli uveriť, ako rýchlo vyzdravel. Dnes je jeho zdravie krehké, problémy prichádzajú hlavne pri zmenách tlaku.
Aj horskí ľudia sa vedeli zabaviť
Aj ťažko pracujúci horskí robotníci sa vedeli zabaviť. Pracovný týždeň trval do soboty, voľnú mali len nedeľu. Štefan Hirner chodil na omšu do kostola v Častej. Hneď po omši sa aj s kamarátmi zastavili v hostinci u Trambergra.
V nedeľu sa ľudia chodili baviť do lesnej osady Holind. V miestnom hostinci sa a konali tancovačky a zábavy. „Nejeden chlapec si tu našiel milú. Aj moji rodičia sa zoznámili práve tu. Po dvoch rokoch sa zobrali a neskôr si postavili dom na Majdáne," pokračuje Ľudmila.
Štefan Hirner so svojou manželkou Annou.
Dvere mal u neho každý otvorené
Láska Štefana Hirnera k svojej práci bola vždy veľká. Aj na dôchodku ho volali vykášať chodníky „pirštajgy" pre lov zverí. Napriek namáhavej robote sa mu v hore nikdy nič nestalo. „Až keď mal osemdesiatpäť rokov, spadol a rozbil si nos. Stratil vtedy veľa krvi.
Doktor sa nám vtedy vyčítal prečo sme takého starého dedka púšťali do hory. Vtedy som mu povedal: Pán doktor, keby sme ho priviazali o stôl, išiel by do hory aj s tým stolom," spomína Stanislav Lančarič. Človeka, ktorý tak veľmi miloval horu, poznali všetci na okolí veľmi dobre. Dvere jeho domu boli pre každého otvorené. Napriek svojmu veku sa neprestal usmievať ani dnes. Teší sa zo svojich vnúčat a z každého nového dňa. Veď ako sám hovorí: „Človek sa narodí a musí aj umrieť."
Deväťdesiatdeväť ročný muž volil prezidenta v Dolných Orešanoch.
