Až v roku 2001 nadšenci tejto myšlienky urobili veľký krok. „Oslovili nás s manželkou a mali sme sa rozhodnúť," spomína. Dokonca sami zohnali sponzorov a peniaze, aby sa dom v Kocuriciach -mohol dostavať.
Z Bratislavy sa presťahovali do tejto mestskej časti Piešťan v decembri 2004. Už o tri mesiace sem prišli bývať prvé deti. „Pôvodnú myšlienku profesionálnych rodičov a vychovávateľov sme museli odsunúť, pretože sa zmenil zákon. Domov mal byť trojgeneračný, s tým že by tu bývali tri dôchodcovské pára a plnili by funkciu starých rodičov," doplňuje. Dnes plánujú vytvoriť viacero profesionálnych rodín, ktoré by žili priamo v domove. Budovu čaká rekonštrukcia, pribudnú kuchyne i izby. „Ak sa všetko podarí, tak nás tu bude bývať dvadsaťtri."
Aká je náplň práce profesionálneho rodiča? V čom spočíva jeho poslanie?
- Profesionálna rodina nahrádza skupiny, ktoré fungovali v detských domovoch. Náhradní rodičia sú našimi zamestnancami. Samozrejme, predtým musia prejsť odbornou prípravou. Potom si vezmú dieťa buď k sebe do domácnosti alebo sa nasťahujú k nám. Doteraz sme našli iba jeden takýto manželský pár.
Záujemcov je však určite viacej. Čo ich odrádza?
- V našom domove sa bolo pozrieť viacero rodín, ktoré uvažovali nad tým, že sa stanú profesionálnymi rodičmi. Mali už svoje deti a to ich odradilo. Títo ľudia si musia rozmyslieť, či im to za to stojí sčasti odsunúť vlastné dieťa. Celé je to o tom vysvetliť rodine, že s nimi budú bývať aj „cudzie" deti.
Prežili ste si to na vlastnej koži.
- Naše prvé dieťa bolo zároveň aj prvým obyvateľom domova. Po troch mesiacoch postupne prichádzali deti a ona si na ne musela zvykať. Odsúvali sme ju na bok, venovali sme sa iným deťom a naša na to doplácala. Niekedy sme i do polnoci uspávali deti a až potom prišla na rad ona. Syn sa narodil tu, v domove, deti majú k nemu iný vzťah. Prežívali sme všetci spoločne manželkino tehotenstvo a po pôrode ho už druhý deň nosili na rukách. Berú ho ako svojho súrodenca.
Aké sú medzi vami a deťmi vzťahy? Môže si rodič - profesionál dovoliť citové zblíženie alebo si potrebuje zachovať odstup?
- Spočiatku, keď sme ešte len začínali s domovom, sme si mysleli, že budeme jedna veľká rodina a deti súrodenci. Niektoré nás oslovovali maminka a tatinko. Celé to začalo otázkou dievčatka, ktoré sa spýtalo, kto vlastne sme. Tak sme mu vysvetlili, že sme niečo ako jeho náhradní rodičia. A ono sa rozhodlo nás takto nazývať. Tí starší nám hovoria menami.
Kedy ste prišli na to, že takto to fungovať nemôže?
- V tom prvom období, sme mali naivný pohľad a k deťom oveľa intenzívnejší citový vzťah, viacej sme sa k nim pripútavali. Lenže do toho prišli rôzne podrazy, ktoré veľmi boleli. A aj odchody detí boli zlé. Dnes si viacej uvedomujem, že nie sú naše, že majú svoju biologickú rodinu, preto sa ten vzťah aspoň čiastočne zmenil na profesionálny. Dnes nás berú skôr ako kamarátov.
V krízových obdobiach ste sa rozhodovali, že s touto prácou skončíte.
- Boli za tým sklamania. Množstvo vecí sme sa učili za pochodu. Nie je to len starosť o deti, ale aj administratíva, a práve to ma odrádzalo. Okrem toho, toto je práca, kde človek definitívne stráca svoje súkromie a má minimum voľného času. Možno sme tým ublížili našej dcérke, ktorá nás nezažívala tak intenzívne, ako keby sme s ňou trávili všetok čas.
Vždy ste bojovali ďalej. Čo vás motivovalo?
- V najťažších obdobiach som si uvedomoval, že táto práca nemá zmysel. Deti sa našou výchovou nikam neposúvajú. Lenže práve vtedy prišla spätná väzba zvonka. Ľudia nám povedali, že tie zmeny vidia, že je to lepšie. A to nám pomáha. Lebo sú dni, kedy prepadneme beznádeji, čo bude s tými deťmi. Niečo od nich žiadam a oni to stále nerobia. Ale práve vďaka pozitívnym správam si hovorím že to má zmysel a deti budú v živote šťastné a úspešné. Verím, že nie som príliš naivný.
V spoločnosti však pretrváva povedomie, že deti z domovov končia na ulici a v najnižších spoločenských vrstvách.
- Treba povedať, že nie je to absolútne ideálne a deti majú v sebe nejaké gény po rodičoch. Z rodín si priniesli veľmi veľa. Niekedy mám pocit, že scenáre, ktoré sa stali ich rodičom sú vopred napísané aj pre ne. Neviem, kde sa to v nich berie a či sa to dá rozbiť. Ale bojujeme s tým!
Vytvárate pre nich akési modelové životné situácie, ktoré s nimi nacvičujete?
- My ich upozorňujeme, že v živote to budú mať oveľa ťažšie ako bežní ľudia. Tu sa musia naučiť fungovať ako rodina, lebo potom už na to nebude príležitosť. Dokonca im vysvetľujem, že zo zákona sa budú musieť postarať o rodičov, aj keď oni ich predtým odvrhli.
V každej rodine s a občas vyskytne aj hádka, čo robíte v takých prípadoch, keď si s manželkou „vymieňate názory"?
- Nás deti presvedčili, že takto - teda slovne - sa rodičia nehádajú, ale že vtedy lietajú taniere. Vidia, že konflikty sa dajú riešiť aj inak a nie len rozvodom. Týmto sme pre nich príkladom a vzorom, dokonca hovoria, že by chceli takú rodinu, ako máme my. Stáva sa, že našim deťom závidia a chceli by ísť k nám, pretože ich rodičia im nedokázali dať toľko lásky, aj keď sa vždy na ich príchod tešia.
Deti z domova vraj už majú isté črty, podľa ktorých ich ľudia spoznajú. Pretrváva ešte stále u ľudí ľútosť alebo sa vo vzťahu k deťom niečo zmenilo?
- Určite nejaké klasické črty tieto deti majú. Ale ľudia žijú naďalej v naivných predstavách, že sú to chúďatká deti, snažia sa im kupovať cukríky a potom to niektoré deti aj zneužívajú. Pritom sa majú dobre, dostávajú dosť vysoké vreckové, aké ani niektorí ich spolužiaci nemajú.
Tieto „Vaše" sú však viacej samostatné.
- Sú iné v tom, že napríklad vedia variť množstvo jedál. Máme kuchyňu a oni si väčšinou sami pripravujú raňajky aj obedy. Vysvetlíme im ako postupovať, ale príprava ostáva na nich. Celá výchova smeruje k samostatnosti, len je to dlhodobý proces trvajúci viac rokov. Potom sa už v živote budú schopné sami o seba postarať.
Stretli ste sa s tým, že plánovali útek alebo bez ohlásenia odišli preč?
- Pokusy o útek sme nemali. Skôr prípady, kedy po večierke odišli za kamarátmi. Detí cítia, že sa u nás majú lepšie ako doma, ale chýba im tá sloboda, ktorú mali práve tam. Spať mohli ísť hocikedy. Pri porušení nastupujú tresty - skrátená večierka a podobne.
Najmä pre pocity menejcennosti si deti hľadajú partie, ktoré ich ťahajú na dno.
- Sú prípady, kedy pociťujú menejcennosť voči ostatným a potrebujú si nájsť svoju sociálnu vrstvu. Niektoré naše deti šli na lyžiarsky výcvik s gymnazistami a verím, že získajú iný pohľad na svet, pretože tentoraz nebudú medzi svojimi. Trocha ich to vystrašilo a som zvedavý , čo to s nimi urobí. Už sme zažili splav, kde vznikli priateľstvá, ale chvíľu to trvalo. Ak ich ľudia spoznajú, tak prestanú vnímať, že sú z domova.
Na druhej strane sa niekedy nečakane vynárajú spomedzi nich vynárajú deti s umeleckými sklonmi. Máte aj v Kocuriciach talenty?
- Kika veľmi pekne spieva, navštevuje spevácky a tanečný krúžok, ale je troška ťažšie zvládnuteľná. Marek je pohybový talent, nacvičili sme s ním divadlo a vystupovali aj na festivale pantomímy. Ľudia si ho skutočne všimli a registrujú ho, vedia, že je dobrý herec! Máme aj basketbalistku, bola v reprezentačnom výbere, ale nechce sa rozvíjať.
Chýba jej cieľavedomosť a motivácia?
- Deti z domova majú občas problém ísť si za svojim a dosiahnuť to. Povedia, že sa im nechce a nechajú to tak. Úlohou profesionálnych rodičov je motivovať ich, čo je veľmi náročné. Oni si mnoho odpozorovali zo svojej rodiny a rodičia im nešli príkladom. Boli v zlej životnej situácii a neurobili nič preto, aby sa ich deti nedostali do domova.
Deti si otca i mamu veľmi idealizujú, my im musíme povedať, že nie je normálne žiť tak, ako dnes žijú ich rodičia. Musím však pripomenúť, že mnoho detí, ktoré od nás odišli, nedokončilo školu a nemajú ani stále zamestnanie.
Pochádzajú deti vo vašom domove z tých najslabších sociálnych rodín? Sú za tým životné osudy?
- Najčastejšie sú u nás pre alkoholizmus rodičov a súčasne nezvládnutie výchovy. Väčšinou ide o deti z rozvedených rodín, kde nie je nikto schopný sa starať o ne. Mali sme aj polosirotu a počas pobytu u nás mu zomrel i otec. Nakoniec si ho vzal k sebe brat. Ale všetky naše deti majú rodičov, občas sa s nimi stretávajú, telefonujú si. myslím, že niektorým rodičom vyhovuje, že sa im o deti niekto stará.
Ako ste sa dostali k práci profesionálneho rodiča a riaditeľa domova vy? Bol za tým príbeh z detstva?
- Nie. Moja manželka pochádza z piatich detí a pre ňu bola veľká rodina úplne bežná. Obaja sme boli študenti liečebnej pedagogiky, neskôr sme sa vzali. Náš učiteľ nám ponúkol prácu v domove, ktorý vtedy vznikal v Kocuriciach. Zdalo sa nám to fajn, pomohla nám viera. Táto práca je poslanie.
Ale dnes by som už do toho nešiel! Odmietol by som. Nám však tá počiatočná naivita pomohla prekonať prekážky. Človek nesmie vedieť do čoho ide.
