TRNAVA. Do akej mierysi dramatické dni si zavinila trnavská hadzaná sama, do akej miery za to môžu okolnosti, to je námet na inú debatu. V každom prípade jej cesta od septembra 1947, kedy sa tu odohral prvý ligový hádzanársky zápas, nebola ani v jednom momente jednoduchá, no bola poučná a v každom prípade zaujímavá.
Možno to tak malo byť, že v uplynulých dňoch sa krásneho životného jubilea, sedemdesiatky, dožil jeden z tých, čo spoluvytváral jej nielen jedinečnú históriu, ale aj súčasnosť - Ernest Gubrický. Narodený 11. marca 1939 v Trnave, čiže Trnavčan každým milimetrom, aj keď šport -konkrétne hádzaná - ho viackrát zaviedli ďaleko za mestské hradby. Hanbu svojmu mestu ale neurobil. Všimli si to, a hádam pri tomto jubileu ešte aj všimnú naši zodpovední.
Byť študentom trnavskej priemyslovky znamenalo venovať sa popri náročnom učení, boli tam páni profesori ešte starého razenia, ako potvrdí nejeden absolvent, aj športu. Ten bol ďalším významným atribútom tejto školy (a vlastne je aj dodnes).
Najprv to bola atletická dráha, najmä behy a s nimi aj niekoľko slovenských dorasteneckých titulov a rekordov. Potom neodolal futbalu. Prečo nie, veď ho trénoval sám Toni-báči Malatinský. Prišlo však zranenie a na jeho radu si odskočil k hádzanárom a tá sa nakoniec stala jeho doménou.
Rýchlosť z atletiky spolu s dôrazom z futbalu a prirodzenými fyzickými predpokladmi sa stali základom jeho hráčskej úspešnosti. Pochopiteľne obliekal domáci, trnavský dres, vtedy Slávie Trnava. Bolo to v rokoch 1957 až 1969. Všetko na škváre otvoreného ihriska na Orolskej ulici. Síce za nadšeného povzbudzovania vďačného publika, ale predsa len v neveľmi dôstojných podmienkach.
Prešiel na dráhu trénersku. Začínal na Považí, v Dubnici, no Trnava ho už v roku 1972 stiahla naspäť. Jednu sezónu trénoval béčko, vtedy už Lokomotívy, aby vzápätí prevzal jej prvé družstvo. Hralo vtedy druhú ligu, zakrátko ho však priviedol nielen do prvej, vtedy československej, ale aj na jej špicu. Po predchádzajúcom hráčskom úspechu - tretie miesto v celoštátnej lige za Duklou a Prešovom - prišiel úspech trénersky.
Druhé a tretie miesto v športe, kde sme patrili medzi najlepšie svetové celky. Nečudo, že prišli trénerske pozvánky od takých klubov, akými boli VSŽ Košice, ČH Bratislava, no i Topoľčany. V silnej trénerskej konkurencii to dotiahol aj na reprezentačnú lavičku.
V sezóne 1977/1978 začína s Havlíkom s juniorskou reprezentáciou, potom prišla mužská reprezentácia a s ňou pekné umiestnenia aj na svetových majstrovstvách v Španielsku, Francúzsku, Nemecku, Nórsku, Švajčiarsku. V rokoch 2002 až 2006 pôsobil pri slovenskej reprezentáciu ako asistent trénera Hatalčíka a výsledkom bola slovenská účasť na Majstrovstvách Európy 2006 vo Švajčiarsku.
Nestratil sa ani pre Trnavu. Keď bývalá Lokomotíva skončila svoje pôsobenie v celoštátnej HIL-ke a hrozil koniec hádzanej v meste, zasadol na trénersku lavičku, už HK 47 Trnava, a dal sa po druhý raz do budovania nového mužstva, ktoré to potom z II. ligy dotiahlo opäť na pozíciu v slovenskej extralige.
Zhoršený zdravotný stav mu síce neumožnil naplno pokračovať, ale z trnavskej hádzanej neodišiel a aj teraz robil aktívne kroky pre to, aby hádzaná minimálne v Trnave si udržala svoje historické postavenie. Želáme mu, aby mu minimálne hádzaná, prinášala ešte dlhé roky radosť a potešenie.
Autor: Edo Krištofovič
