maščík.
Emil sa narodil v malej dedinke pod lietavským hradom. Jeho nadanie a láska k herectvu sa začala prejavovať už v detstve „Vždy som sa na niečo hral," hovorí s úsmevom a spomína na detské časy. „S kamarátmi sme sa často hrávali na partizánov a Nemcov.
Dirigoval som ich, hovoril kam sa majú postaviť a čo majú povedať. Vždy na troch kráľov sme sa obliekli, zamaskovalia chodili sme po domoch vinšovať a zabávať ľudí." Vtedy ešte malý chlapec ani len netušil, že raz sa ocitne na skutočných doskách, ktoré znamenajú svet.
Herci presviedčali ľudí, aby vstúpili do družstva
V čase socializmu vznikali na Slovensku nové divadlá. Herci v tej dobe nemuseli mať vysokú školu a na konkurz mohol prísť každý, kto si trúfal. „V júni v 1949 som sa prihlásil na konkurz do dedinského divadla v Bratislave, kam prišli ochotníci z celého Slovenska a zobrali ma. So súborom sme chodili hrávať po celom Slovensku." V čase minulého režimu museli herci propagovať ideu združstevňovania.
Emil Tomaščík dnes už len s úsmevom spomína na veselú príhodu, ktorá sa odohrala počas jedného predstavenia. „Hral som v ňom traktoristu a svojej priateľke som básnil o tom, aké je družstvo úžasné. Anička, keď vstúpime do družstva, už nebudeš musieť variť, prať, nič nebudeš musieť robiť, všetko nám dajú. Z hľadiska sa vtedy ozvalo: „Hovno!", smeje sa a dodáva, že i keď mali herci na tieto veci svoj názor, nemohli s tým nič robiť.
Emil Tomaščík začal svoju hereckú kariéru ako sedemnásťročný
Vpasovať sa do postavy je ako zrodiť dieťa
Počas svojho života vystriedal Emil Tomaščík veľké množstvo postáv, dobrých i zlých. „Vpasovať sa do postavy, pracovať na nej a zahrať ju čo najlepšie, to je akoby človek zrodil dieťa," hovorí dnes už sedemdesiatšesť ročný herec, ktorý si dal na stvárnení postavy vždy záležať.
Veľmi rád spomína aj na svoje účinkovanie vo filme Ľalie poľné, ktoré režíroval známy slovenský režisér Elo Havetta. Pri úvodnej produkcii filmu vtedy Emil predložil režisérovi neobvyklý nápad. „V tom filme som dostal postavu hluchonemého sluhu, ktorý sa zaľúbil do svojej gazdinej.
Chcel som aspoň trochu pochytiť posunkovú reč a tak som sa nechal umiestniť do ústavu pre hluchonemých. Nejaké veci mi vysvetlili v špeciálnej škole, iné som sa naučil, keď som bol s nimi na pive," spomína na natáčanie úspešného slovenského filmu.
Cítim, že musím na sebe pracovať
Krásne herecké obdobie človeka, ktorému málokedy mizne úsmev z tváre, však na čas prerušila choroba. Dvadsaťsedemročný herec začal postupne strácať svoj zrak, až mu doktor zistil, že má poškodenú sietnicu s ústredným očným nervom. „Bolo to pre mňa veľmi ťažké obdobie. Nechcel som sa zmieriť s tým, že by som prestal hrať. Divadlo je môj život. Vždy pre mňa bolo všetkým. Radosťou, aj útechou."
Napriek veľkému odhodlaniu musel nakoniec pódium divadla opustiť, keď po 42 rokoch účinkovania, ako herec a inšpicient, odišiel do invalidného dôchodku. Nikdy však neprestal na sebe pracovať a herectvu sa venuje aj dnes. Rok čo rok sa zapája do celoslovenskej súťaže v umeleckom prednese a literárnej tvorbe nevidiacich a slabozrakých.
„Manželka alebo vnučka mi vždy nahrajú text na magnetofón. Kazetu počúvam dovtedy, kým sa ju nenaučím. Niekedy mi to trvá aj mesiac, no cítim, že musím na sebe neustále pracovať," hovorí. Emil Tomaščík sa dnes najlepšie cíti vo svojej chalúpke uprostred krásnej prírody. „Je tu úžasný pokoj, milujem atmosféru, ktorá tam vládne. Na uši si vždy nasadím slúchadlá a počúvam obľúbené „knihy", ktoré si objednávam z levočskej knižnice pre nevidiacich na zvukových kazetách. Nič viac mi vtedy k šťastiu nechýba."
Každý, kto pána Tomaščíka osloví na ulici a opýta sa ho, ako sa má, dostane aj za upršaného počasia rovnakú odpoveď: „Vynikajúco!" Aj on sám totiž hovorí, že ak človek neprestane na sebe pracovať, v živote prekoná všetko.
