Keď sa Vít Trandžík (90) vrátil z ruského frontu, zamestnal sa na železnici. Začínal v Piešťanoch, najdlhšie obdobie strávil ako prednosta stanice a výpravca. Na trati ľudovo nazývanej aj Vrbovka vypravil tisícky vlakov. Dnes žije v bývalej staničnej budove v Trebaticiach.
PIEŠŤANY. Spočiatku, keď v roku 1906 otvorili železnicu z Vrbového do Piešťan, slúžili na trati iba českí robotníci. Po vzniku vojnového Slovenského štátu ich prepustili a na ich pozície zamestnali železnice slovenských pracovníkov.
„Vrátil som sa z ruského frontu a začal som robiť v Piešťanoch na stanici ako výpravca. Mával som nočné aj denné služby. Stále platí nariadenie, že každé dva roky musíme ísť na prehliadku," rozpráva deväťdesiatročný železničiar Vít Trandžík.
Lekári sledovali okrem zdravotného stavu aj zrak. „Nemal som dobrý farbocit, nevidel som. Poslali ma na špeciálne vyšetrenie do Bratislavy a doktorka odporučila, aby som už neslúžil," hovorí. O tom však vtedajšiemu prednostovi stanice nehovoril, pretože chcel naďalej robiť svoju prácu. Lenže ako výpravca musel sledovať grafikon vlakov, ktorý bol v tých časoch veľmi prehustený.
„Aj by som sa ho naučil naspamäť, lenže vlaky meškali, jeden pätnásť minút, druhý tridsať. Iný zas poslali v predstihu," doplňuje. Prednosta však od lekárky dostal upozornenie, že Trandžík by nemal slúžiť.
„Oznámil mi, že mám poslednú službu. Odvtedy som sa venoval účtovníctvu, nákladnej aj osobnej doprave. Ale vypravovať vlaky som už nikdy nesmel," nezabudne pripomenúť.
Keď zomrel prednosta stanice vo Vrbovom, tak nastúpil na jeho miesto a odpracoval 14 rokov. V roku 1979 odišiel do dôchodku a železnice uvažovali nad uzavretím trate, čo o rok neskôr aj urobili.
Na fronte
Vítovi rodičia chodievali pracovať pred vojnou do Rakúska. „Ja som narukoval v októbri 1939, vojaci ma zapísali do evidencie a už som nesmel nikam odcestovať. Tak som býval u známych, kde som aj pracoval," spomína. Už začiatkom januára ich vzali do Prešova a neskôr aj do Bardejova. Tam študoval dôstojnícku školu. Po pol roku sa vrátili späť do prešovských kasární.
„Bol som inštruktor pri ťažkých guľometoch. Keď zaútočili Nemci na Rusko, odišli sme na front," vysvetľuje.
Už 21. júna 1941 stáli dve hodiny po polnoci s plnou poľnou v Medzilaborciach a pripravovali sa prekročiť hranice s Poľskom. Pri Lipovci padlo 600 slovenských vojakov. „Ako sme postupovali, všade ostávali slovenské hroby. Rusi sa bránili a nám sa vždy niečo ušlo. Potom prišla prvá zima," zdôrazní. Bývali v nejakom meste na piatom poschodí starého činžiaku. V dome sa nekúrilo a vojaci popálili všetky lavice, skrine aj stoly. Občas sa odvážili prejsť do vzdialeného lesa po drevo.
„Na kraji mesta bolo 52 garáží a v nich držali Nemci ruských zajatcov v mínus štyridsaťstupňovej zime. Ani slamu im tam nedali," opisuje situáciu.
Tých, ktorí neprežili, odvážali na kárach k zrútenému mostu a hádzali do rieky. Ešte predtým ich však vyzliekli. „Zajatcov sme sa pýtali na situáciu. Zomierali od hladu a zimy. Neviem ako skončili. Tí ľudia si veľmi vytrpeli."
Zabitý kamarát
Po čase sa rota presunula do Rostova nad Donom. Pri moste ponad rieku sa povaľovalo množstvo mŕtvol.
„Bývali sme nad starou lekárňou a v dome oproti zbadal jeden náš vojak počerné dievča. Dohodli si schôdzku na večer. Pustili sme ho." Ráno však vojaka nebolo, keď neprichádzal ani po dohodnutom čase, šli sa vojaci pozrieť do domu. „Robili sme buchot, lebo dvere boli zablokované. Vyplašili sme starú pani. Tá nám povedala, že dievča malo židovský pôvod a v noci ušlo." Vojaci vtrhli do jej izby a kamaráta našli ležať na gauči s podrezaným hrdlom.
„Potom sme sa dostali na Kaukaz. Pri najvyššom vrchu Elbrus sme čakali štrnásť dní a nevedeli sme prečo. Náhle prišiel rozkaz na ústup a vtedy sa odohrali najväčšie svinstvá nemeckej armády," rozpráva.
Slovenskú divíziu, v ktorej Vít slúžil, rozbili. Spoločne s kamarátom prišli na letisko v Makape. Odtiaľ plánovali odletieť na nákladnom lietadle, v prípade ohrozenia chránenom štvorhlavňovým guľometom. „Nemci Slovákov brať nechceli, ale nakoniec sme sa tam pretlačili. Po desiatich minútach začali Rusi so streľbou na lietadlo. Niekoľko vojakov zomrelo."
V Marion pole, kde ich vysadili, už boli od frontu ďaleko. Ľudí sa pýtali na cestu domov, na Slovensko. Náhoda im priviedla do cesty Hlohovčana, ktorý slúžil pri prápore ako lekár. „Vypísal nám karty s chorobami, o akých sme dovtedy nepočuli. To boli naše priepustky z vojny. Nasadli sme do nákladného vlaku a uháňali cez Ukrajinu smerom na Poľsko," doplňuje.
S preukazom na Slovensko
Tlačivo od lekára malo veľkú výhodu. Keď ho ukázali na stanici, kde bola výdajňa jedla, dostali potraviny na tri dni a balíček cigariet. Takto dorazili 30. septembra 1943 až do Čadce. Tam ich chytila vojenská hliadka. Dostali príkaz okamžite sa hlásiť na Vojenskej správe v Žiline.
„Vedeli sme, že nesmieme ísť domov, to by bolo s nami zle! V kasárňach sme sa museli odvšivaviť. Kontrolovali nám krv aj moč, či nie sme nakazení nejakou chorobou. Po dvanástich dňoch nás pustili domov." Potom podstúpili liečbu v piešťanských kúpeľoch. Opäť však prišiel rozkaz vrátiť sa na front. Vojaci ho odmietli, za čo im hrozil najvyšší trest. Práve v ten deň však ministerstvo vydalo rozkaz prepustiť vojakov do civilu.
Na železnici
Vojna pokračovala. „Začal som pracovať na piešťanskej železnici. Na trati jazdili najmenšie mašiny tristodesiatky, to boli parné stroje, veľmi slabé a so zlým ťahom. Po pár rokoch sa tu zjavili tristodvadsiatky, ktoré už mali väčšiu silu. Pred zatvorením trate sme posielali 45 vagónov plno naložených repou. Aj rušne chodili, ale všetko sa zrušilo." A to kedysi plánovali rozšíriť trať až po Brezovú, čím by vytvorili uzol. Tento návrh však nikto nikdy neuskutočnil.
„V čase, keď som nemohol už pracovať ako výpravca, chodil som zastupovať prednostov do Starej Turej, aj Brezovú. Tam sa stal aj zvláštny prípad."
Vtedajší prednosta mal s účtovníčkou nemanželské dieťa. Roky jej platil, aby ho neprezradila. Raz však všetko dala právnikovi a prostredníctvom súdu žiadala pravidelné príspevky na dieťa. „On sa to dozvedel a šiel sa obesiť. Na stanici boli dva sklady, jeden pracovný a v druhom boli kože na spracovanie a smrdelo tam. Tu ukončil svoj život." Dva dni hľadali nezvestného prednostu, až jeden zo zamestnancov otvoril sklad a objavil ho.
„Skončil som službu v Brezovej, na starosti som dostal trať od Bratislavy až po Púchov aj so všetkými odbočkami. Všetky tie koľaje poznám." Najväčšiu železničiarsku školu mu však dalo Vrbové. Vďaka nemu sa stal odborníkom.
Vlaky prinášali aj smrť
Niekoľko nehôd na trati Vrbové Piešťany sa skončilo tragicky. Prvý prípad, na ktorý si Vít Trandžík spomína, sa stal pri posunovaní vagónov na vrbovskej stanici. Vtedy zomrel mladý chlapec pod železnými kolesami. Smrť si počkala aj na babku z Rakovíc. Spoločne so synom prechádzali autom cez priecestie, kde ich zachytil rútiaci sa vlak. „Pod mašinu nám vbehol aj chlapec na motorke. Pri Kocúriciach zas štyria muži z Topoľčian chceli prebehnúť cez koľajisko. Skončili pod rušňom," spomína. Posledný nočný vlak do Piešťan sa stal osudným pre majora, ktorý sa vracal do kasární. „Autom vošiel do koľlají. Asi si myslel, že už nič nepôjde, tak nedal v nepozornosti nedal prednosť. Vlak len zapískal a on to asi ani nepočul."
Záujem
Traťou kedysi cestovalo veľmi veľa ľudí. Autobusy síce jazdievali, no cestujúci šli radšej lacnejšou „dráhou." Lístok z Vrbového do Piešťan stál dve koruny dvadsať halierov. „Skutočná stanica bola až v Trebaticiach. Boli tu návestidlá, nástupište. Na prejazde pri Kocuriciach mali byť elektrické zátvory. Trať sa mala predlžovať až po bývalý podnik Tesla. Naozaj by to bolo prospešné pre všetkých," neprestáva ani dnes veriť službám železnice.
Prišiel však rok 1980 a trať zrušili. Neskôr sa po revolúcii objavili myšlienky na jej obnovenie. Starí železničiari stále veria, že sa po opustených hrdzavých koľajach raz preženie dlhý nákladiak alebo aspoň obyčajný osobný vlak.
