l. Dnes žije päťdesiatpäťročný Zdeněk Rapant v azylovom dome Domum v Piešťanoch.
Do tajomstiev sudoku Zdeněk prenikol veľmi rýchlo, až ho hľadanie správneho riešenia začalo nudiť. „Skúsil som preto poskladať moje vlastné sudoku. Myslím, že to nie je nič náročné - teda záleží na obtiažnosti. Vymýšľam rôzne vzorce, zvláštne tvary, tie už sú ťažšie riešiteľné," vysvetľuje.
Časť z jeho prác vybral aj Zväz hádankárov a krížovkárov na tretí ročník súťaže Majstrovstvá Slovenska v sudoku. Zdeněk sa ich v Žiline na konci februára zúčastnil ako čestný hosť.
„Súťažiť som nemohol, pretože som autorom niektorých úloh. Okrem toho mám takú trému, že by som nič neurobil," pripomína. Majstrovstvá mu priniesli úspech, ocenenie a aj povzbudenie.
Zdeněk si teraz trúfa pripraviť sudoku pre majstrovstvá sveta. Nie však pre tohtoročné, pretože musí zvýšiť stupeň obtiažnosti.
„Z doterajších prác sa im žiadna nepozdávala, ale pracujem ďalej. Napríklad tvar kríža je veľmi ťažký. Vo všetkých smeroch musia byť čísla od jeden po deväť tak, aby sa rovnaké nestretávali v ani riadku, ani stĺpci a ani diagonálne."
Má len jedno riešenie
Aby sudoku spĺňalo všetky požiadavky, môže mať iba jedno riešenie. S tým sa pri tvorení každý tvorca trápi sám. Zdeněk hovorí, že niekedy gumuje v okienkach zošita aj vyše dvoch hodín, pretože každé číslo musí sedieť. Zapísal ich už asi desať. „Vytvoril som sudoku pre deti, kde si môžu vymaľovať okienka farbami. To je ten najjednoduchší spôsob."
V týchto dňoch pripravuje úplnú novinku, no zatiaľ nevie povedať, aké náročné bude jej vyriešenie.
„Chce to dobrý nápad, pretože každé sudoku musí mať myšlienku. Dôležité je, aby sa riešenia neopakovali. Musím meniť zostavu čísel, pretože každá hra je originálna. Riešiteľ by nemal čísla len tak nahádzať, ale očakávať aj nejaký zážitok, aby hra za niečo stála. A ja mu to doprajem," upozorňuje. Pri zložitých úlohách sa však na druhú stranu napíše aj správne riešenie.
„Človek, ktorý sa do toho pustí nemusí byť dobrý matematik. Mne tiež príliš nevoňala. Potrebuje vedieť narátať do deväť, čo by mal ovládať každý priemerne inteligentný Európan. Samozrejme, bez predstavivosti a logického myslenia to nepôjde."
Každé sudoku musí mať myšlienku.
Z ulice medzi čísla
Zdeněk vyrába sudoku tiež pre ľudí v azyláku. Najmä zamestnanci si pravidelne chodia pýtať nové hry. Naďalej však posiela svoje práce aj do zväzu. „Prišiel ma navštíviť predseda, Ján Farkaš. Vlastne vďaka nemu a vedeniu Domumu som sa dostal až na majstrovstvá."
Do azyláku ho vzali pred rokom z piešťanskej nemocnice. Tam ho zas priviezli priamo z ulice a amputovali mu časť chodidiel
„Nechcel som sem ísť. Bez strechy nad hlavou som ostal vďaka rodinným nezhodám. Radšej som to riešil odchodom, ako by som sa mal dostať do kriminálu." Ani v ťažkej životnej situácii nezabudol na sudoku. Talent, ktorý v sebe objavil, rozvíjal naďalej.
„Žiadny počítač nenahradí to, čo človek skombinuje sám. Hru treba štylizovať a dômyselne premyslieť. Niekedy je to otázka hodiny, niekedy viac."
Stáva sa, že k želanému výsledku sa nedopracuje, pretože uviazne v kombináciách čísel, ktoré v žiadnom poradí nesedia. „Počet kombinácií je určite obmedzený. Sudoku by som prirovnal k šachu, kde je veľa variantov."
Čísla, nápady a predstavivosť je to, čo Zděnka zachránilo v krízovej situácii. Napriek vážnej chorobe a nezahojeným ranám verí životu. „Vytváranie sudoku mi psychicky pomáha. Nie je to tak dávno, čo som bol na dne a uvažoval som o všeličom možnom."
Ľudia však o jeho výsledky prejavujú záujem. Na majstrovstvách sa tešil veľkej pozornosti nielen najmladšej, sedemročnej účastníčky, ale aj najstaršieho, sedemdesiatpäťročného riešiteľa. Zdenkove sudoku ocenil aj víťaz tohtoročnej súťaže.
