najnovším dielom je druhý diel sólového projektu Abusus.
Tvoj projekt Abusus vznikol v období, kedy si skoncoval s alkoholom. Cítil si, že ti to uvoľňuje výrazový priestor?
Abusus je pre mňa škola života a zároveň sloboda. Začal som abstinovať. Pracujem s elektronikou nie preto, že je moderná, ale dosiahnem s ňou okamžitý úžasný finálny výsledok, bez toho, aby som k tomu potreboval ešte niečo navyše. Vystačím si s dobrým počítačom, programom a za dve až tri hodiny vypľujem zo seba fantastickú vec.
Pred dvoma rokmi si vydal svoj prvý album.
Vznikol u mňa v obývačke. Prišiel som domov z práce a v trenírkach som nahrával. Urobil som elektronické základy piesní a zvyšok som dotočil v štúdiu, kde sa to mixovalo. A to je rozdiel oproti tejto novej nahrávke, ktorú som vyrobil komplexne doma. Toto považujem za cestu k slobode a k umeleckej samostatnosti.
Predstavíš Abusus aj v živej podobe na koncerte?
Krst nového albumu bude 28. marca vo Vrbovom. Abusus je o tom, že si sadnem do fotele a musím počas jednej hodiny zaujať alebo nezaujať niekoho rozprávaním o škodlivosti alkoholu. Takejto skúške sa vystavujem Sám sa hodím do vody, reagujem na všetko sám. Za mnou nestojí žiadny gitarista, nikto tam nehrá na bicie. Napríklad, keď vystupujeme s Vrbovskými víťazmi, pán brat povie nejaký vtip. Tu nie je naozaj nikto. A môže ma bolieť brucho, môže mi byť do plaču, ale musím zareagovať. A to je na tom úžasné, to je ten cieľ, ktorý som chcel dosiahnuť.
Hudba, ktorú vytváraš nie je príliš komerčná. Máš vôbec záujem osloviť širšie publikum?
To určite nie, žiadne masy. Do tohto druhého cédečka som vložil celé srdce a aj texty sú ďaleko otvorenejšie ako na prvom. Tu už je poznať, že som pochopil význam abstinencie. Rokmi človek rastie. Nie, že sa mení, ale vracia sa k sebe samému. Myslím, že zo všetkého, čo robím je cítiť, že tu nie je zámienka osloviť široké spektrum ľudí. Napríklad Abusus beriem ako perličku v hudobnom svete. Kto má záujem, nájde si to.
Napriek tomu, že nová nahrávka pôsobí ešte temnejšie ako jej predchodca, je z nej cítiť radosť. Nezabudol si ani na svoj povestný humor. Spája piesne nejaký ústredný motív?
Humor tu ostal, ale je dosť tvrdý, drsný. Prerozprávam tu naplno univerzálny príbeh alkoholika, ktorého život privedie až k vyberaniu kontajnerov a ku krachu rodiny. Je tu všetko. Sú tam však dve skladby, ktoré s touto témou nesúvisia a dal som ich sem na odľahčenie. Veď aj človek, ktorý má problém s alkoholom, na pár sekúnd myslí na niečo iné...
Ako pracuješ s hudobným nápadom. Máš už jasnú predstavu, keď ideš nahrávať?
Abusus som pripravoval za pochodu. Svojou troškou prispel aj basgitarista Marek Minárik (ex- Lucie, Kollerband), ktorý mi priniesol nejaké krátke motívy. Väčšinou si sadnem a do troch hodín mám hotovú pesničku. texty robím až potom. myslím, že v tomto som trocha výnimočný. Aj v Karpatských Chrbátoch pracujeme tak, že máme hudbu a až potom dopíšeme text. Naopak si to neviem predstaviť, to by som písal nejaké básne a až potom hudbu? My sme samorasty vo všetkom.
Máš aj nejaký autorský odpad? Akú úlohu zohráva u teba autocenzúra?
Málokedy vyhadzujem, snažím sa robiť tak, aby to bolo dobré. Myslím, že sa mi ani nestalo, že niečo by neprešlo. Od čias Vegetu mám niečo schované v šuflíku, ale takú pieseň, ktorá by nevyšla, to nie. Teraz som na Abusus nezaradil jednu skladbu o homosexuálovi. Kamarát mi poradil, aby som ju tam nedával. Pritom šlo o príbeh, ktorý sa mi stal v osemdesiatych rokoch v Českých Budejoviciach. Ale dám si poradiť, no musí to byť naozaj veľmi dôležité. Vzdorujem cenzúre, ale ona to ani nie je cenzúra. Veď kto dnes cenzuruje? Koľké roky sme čakali na to, aby sme mohli takto slobodne tvoriť. A pozri - nezneužívame to na nejaké trápne texty, kde by sme mohli strašne hrešiť. Neznamená, že keď je sloboda, že sa pokazíme. my máme doraz otextovania práve v tom humore.
Sleduješ, čo sa deje v slovenskej hudbe? Oslovila ťa nejakú skupina?
Počúval som skupiny, ktoré teraz vznikli. Páči sa mi Sto múch, aj Shramot. Lenže venujem sa našim projektom. Naša komunita je vďaka internetu veľká, robíme si veci, ktoré nás bavia. Zatiaľ som však neobjavil nič také, čo by ma šokovalo, ako v minulosti Kocábova muzika. Ale úžasní sú Andrej Šeban, Valihora, to ma oslovuje.
Keď ste ako školáci v roku 1982 zakladali kapelu, kto vás ovplyvňoval? Registrovali ste nástup novej vlny? Niektorí Vás prezývali dokonca slovenským Pražským Výběrom.
Nedávno som volal s Fedorom Frešom, aby prišli zahrať s Fermátou na náš festival Vrbovské vetry. Hovoril som mu, že oni boli náš vzor. Ich staré nahrávky som si obľúbil. To bolo krásne, keď sme s Romanom Klčom (basgitarista KCH) počúvali takúto hudbu a vymykali sme sa z davu. Jazzrock bol pre nás asi najviac. Neskôr sme objavili Pražský Výběr. A to nás usvedčilo v tom, že ideme správnou cestou. Mali sme podobné motívy ako oni už predtým, že sme počuli ich hudbu. Bolo to podobné zmýšľanie. Páčilo sa nám, ako sa obliekali a vystupovali na pódiu. A humor. Lenže u nás sa táto scéna príliš nerozvinula.
Dostávala sa k vám aj hudba zo zahraničia? Vedeli ste o tom, čo robí napríklad Frank Zappa?
Nič také. My sme dodnes hudobní analfabeti. Poznám veľmi málo skupín. Samozrejme, dnes už o Zappovi viem, ale nemám žiadnu jeho nahrávku. Nie, že by som nemal čas počúvať, ale akosi nemám chuť otvárať ďalšie dvierka, keď už ich mám toľko potváraných s mojimi projektmi. V poslednej dobe ma ani nič tak neoslovilo, aby mi behali zimomriavky po chrbte.
Pred dvoma rokmi si avizoval, že sa chystáš pracovať na remixoch Vrbovských vŕb aj Karpatských Chrbátov. Tento projekt uviazol alebo čakáš na vhodnú chvíľu?
Neuviazol. V tom období vznikol Abusus. Skôr teraz premýšľam nad tým, skúsiť zahrať niečo naživo. Elektronika a živá hudba, to by mohlo byť pekné. Na novej nahrávke je použitá táto kombinácia a v podstate aj všetko smeruje k tomu. Ale rád by som si na druhej strane ponechal to, že pred ľudí vystúpim sám. Rozmýšľal som aj nad projekciu, lenže to by zase stratilo tú obrazovú nudu, ktorá je v Abususe dôležitá. Zdá sa to byť úchylné, ale je to tak.
Občas si na nahrávky pozveš známe osobnosti. Myslíš, že by si nezvládol nahrať všetko sám?
Samozrejme, že viem nahrať všetky nástroje, lenže tu by sa stratil duch priateľstva a tvorivej spolupráce. Napríklad pracovať s Marekom Minárikom je krásne. On drieme a ozve sa vtedy, ak to nespĺňa nejaké kritériá. Takto sme pracovali aj na albume KCH. Marek nahral do jednej skladby basgitaru, počul z nej iba desať sekúnd. Ja som si vzal zase gitaru (a to nie som gitarista). Lenže koľkokrát o ten pocit, ktorý dáš do tónov je krajší, ako keď je niekto veľký technik. V Abususe je technikom elektronika, preto sa tam hodia tie city.
Urobil si aj hudbu k animovanému filmu, ktorý sa premieta na európskych festivaloch.
Richard Pecha nakreslil trojminútový film, ktorý premietajú už v Paríži, ale aj v New Yorku. Hudbu k nemu som urobil čisto pocitovo. Vytipoval som si hudobný nástroj - violončelo. V živote som ho nedržal v rukách , ale sadol som si k tomu a hneď moju premiéru som si nahrával. A išlo to!
Z toho vyplýva, že nie je dôležité vedieť ovládať hudobný nástroj a ísť si vlastným smerom?
Skúšal som sitár, mám harfu. Z každého nástroja dostane nejaký pocit človek, ktorý má vzťah k hudbe. Ale tu by sa to bilo - som zástanca slušného ovládania nástroja, nehovorím o virtuozite, ale o úcte k k hudbe a nástroju. Môžem zahrať rozladene, ale nie preto, že neviem, ale preto, lebo to tak cítim. Čo sa týka umenia, tak vždy idem za tým, po čom túžim.
S KCH ste oslávili minulý rok 25 rokov existencie. Vydali ste dvojcd s nanovonahranými skladbami. Nebál si sa, že stratia pôvodnú atmosféru?
Nie, skôr naopak, veril som, že mladí, ktorí dobu vzniku týchto piesní nezažili, tak ich to osloví a myslím, že sa to aj deje. V štúdiu som nemohol naspievať tie staré veci, lebo po dvadsiatich rokoch mi hlas klesol o niekoľko tónov dole. Ten rozdiel je dnes cítiť. Nám bolo ľúto piesní z prvých albumov, ktoré sú dnes prakticky nezohnateľné. Nevieme, aké sú na ne práva, ani či ich niekto niekedy ešte vôbec vydá. Teraz sme ich nahrali ešte lepšie ako vtedy. Musím povedať, že sú nadčasové.
S KCH je spojené aj tvoje obdobie, kedy si pil. Vplývalo to na hudbu, ktorú ste hrali?
S alkoholom všetko bolo prepojené tak, že v štúdiu sme pili a potom pochybovali. Vedel som, že to, čo robíme, je dobré, ale bolo tu také choré podceňovanie sústavnými ranami z okolia. A keď skupina funguje v takomto prostredí, tak to má dopad. Nemali sme kamarátov s podobným zmýšľaním. Časom sme si ich našli. Zistili, že nie sme blázni, čo tu šaškujú, ale tí druhí sú nimi tí, ktorí sa pretvarujú! Toto všetko sa vekom a skúsenosťami posunulo. A samozrejme abstinenciou. Pri nahrávaní piateho cédečka som zažil to, čo som kedysi cítil, keď som pil. Teraz som naozaj lietal šťastím, obrovskou radosťou z nášho diela aj života. Dokázali sme to sami! Dnes pochybnosti neexistujú, sami vieme, čo je najlepšie. To je pravé šťastie z umenia.
Kritika označila dvojku za snahu priblížiť sa komercii. Vraj ste robili ústupky.
Ale to nie je pravda! (Vyťahuje druhý, v súčasnosti už nedostupný album) Nemali sme s komerciou nič spoločné. Určite sme pritvrdili, ale nezahli sme. Ostali sme verní našej hudbe, nášmu štýlu. Dokonca Romanovi Klčovi sa práve táto nahrávka páči najviac. Pravdou je, že sme dvojku nahrali za tri noci. Dokonca sme nepoužili ani dychové nástroje. Nemali sme peniaze, aby sme si mohli dovoliť pozvať hostí. Popritom zvukár ustavične do nás hustil, že na čo to všetko nahrávame, keď to nikto nikdy v rádiu nezahrá. Ale čo ho je do toho, čo si my nahrávame?!
Mali ste vôbec ambíciu dostať hudbu KCH do rádia?
Pozri, iná možnosť, ako sa dostať k ľuďom v tom čase nebola. Vždy som zaniesol našu nahrávku do rádia, ale tým to skončilo. Vtedy som netušil, že už dávno majú playlist, podľa ktorého hrajú. Všetko je to o obchode a my tam nepatríme. Takže akonáhle začala fungovať internetová komunikácia, tak po niečom takom ani netúžime. Aj toto je o slobode, tým sa stáva naša scéna absolútne nezávislou. Už je tu spoločný duch nekomerčnej hudby.
Tlačil na vás niekto, aby ste menili hudbu a texty?
Nie. Ústupky sme robili, keď s nami hral ešte Štefan Slabý (dnes Borovienka). Prerobil som text Rozbitý pohár, aby ho mohol spievať. Ale tá pieseň nevyšla na žiadnom albume. Som spokojný s tým, čo sme v hudbe urobili. Nemáme sa za čo hanbiť. Našťastie mám voči umeniu čisté svedomie.
Zo spomínanej dvojky hráme dodnes veľa vecí - Ježiško, Milujem robotu aj Omasceny chleba. Ale ten tlak prichádzal z iných strán.
Odkiaľ.
Mali sme zmluvu na tri albumy s Opusom. Nakoniec nás stiahli a dali nám človeka, ktorý mal kapelu menežovať. Lenže to už bolo modelovanie a s nami sa nedalo nič robiť. Na tú dobu sme hrali veľmi dobre. Ale toto nemá s nahrávaním nič spoločné. Od prvej platne prešli štyri roky. Dvojka bola v podstate záchranným bodom, aby sme niečo mali. Práve preto si ju veľmi vážim, lebo po dlhom období tlakov, kedy niektorí chceli využiť náš potenciál pre inú hudbu, sme mali opäť piesne na nosiči.
Ak by si mohol, menil by si niečo vo svojej minulosti?
Situácie s alkoholom určite. Pokazil som dva koncerty, ktoré som si nepamätal. A to ma hnevalo. Alkohol je obrovská brzda. Dnes viem, že sa nemusím brániť tomu, aby som nevytŕčal z valiaceho sa davu. Vtedy ma alkohol zrážal dole a držal v priemere. Bránil v raste, brzdil ma tak, aby som sa necítil ako úplný blázon. Celé toto obdobie som sa veľmi trápil. Aj preto sú na prvých štyroch nahrávkach samé pohreby, depresia. A je to pravda, takto som to prežíval a cez hudbu dostával von. Dnes je to iné, ale trvalo to roky. Viem, že dnes by som to už riešil inak.
S hudbou ste začínali ešte na základnej škole. Pociťovali ste generačný rozdiel?
Skúšali sme v pivnici vo vrbovskom kultúrnom dome - v Kruhovke, hore bola kapela Strings, samí starší hráči. Tí sa nás snažili usmerňovať. Časom sa presťahovali k nám a požičiavali nám aparatúru. O tom sme snívali, spievať na mikrofón. Aj preto mám dnes taký silný hlas, lebo dovtedy som na skúškach spieval bez neho. Za požičanie však chceli od nás, aby sme im zahrali veci, ktoré mohli aj spievať. Chceli nám do toho zasahovať.
Vznikali aj vážnejšie konflikty?
Keď sme spolupracovali so staršími členmi - oni to mysleli úprimne, ale ten generačný rozdiel medzi nami nemohli pochopiť. My sme chceli niečo celkom iné. A toto bola pre nás brzda v pohybe dopredu. Viem, že to nemysleli zle. Ale štvali nás otázky typu - Prečo nevymyslíš normálny text, ktorý môžu pustiť v rádiu? Počúvali sme to aj za komunizmu, aj po revolúcii. Bojovali sme s tým. Pochybovali sme, lebo sme si ich vážili, preto nás to všetko trápilo. Ale nehrali sme tak, ako oni chceli.
Kvôli komunistom ste však museli zmeniť názov. Čo ich rozčuľovalo?
Volali sme sa Veget, čo ich provokovalo. Viac im však prekážala vizuálna stránka našich koncertov. Oblečenie, nátačky vo vlasoch, kovové sitko. Oni mali úplne inú predstavu. Tak ma zavolali na okresný výbor do Trnavy, kde som s pánom súdruhom debatoval o Vegete a o zmene názvu. Reakciou boli Chrbáty - vyskočte nám na chrbát. Pridali sme karpatské, pretože sme pod kopcami.
Zažili ste aj výsluchy štátnej bezpečnosti?
Nie. To prebehlo v piešťanskej skupine Slniečko, v ktorej som dva roky hral na gitare. Každý koncert Chrbátov som však musel nahlasovať v Trnave. Odovzdal som texty, ktoré budem spievať a oni ich museli na výbore kultúry schváliť. Slniečko však eštebáci prenasledovali. Peter Remiš (líder) zložil pieseň o zlodejoch, ktorí kradnú v Šípkovom svine (Vrah šípkovských svín). A z toho bol veľký problém.
Texty sa robili dvojzmyselne, na hrane. Podobne to bolo aj v ďalšej piešťanskej skupine Ucho. Hrali vlastné skladby a ukázali nám, že toto je cesta, kadiaľ ísť.
Vytvorila sa tu teda nejaká komunita ľudí?
Ako štrnásť roční sme sa stali súčasťou mimobratislavskej komunity. Boli sme my s Chrbátmi, Ucho, Recomando, Slniečko a v Trenčíne Bez ladu a skladu. Túto komunitu už ŠTB pozorne sledovalo. Otec mi spomínal, že o mne vedia a nie sú to obyčajní žandári.
Ako zádrapky vtedy používali dlhé vlasy a takéto veci. Nás bavilo spájať divadlo a hudbu. Ešte pred odchodom na vojnu sa kapela rozbehla a dones mi je ľúto, že sme to museli prerušiť.
Tesne pred revolúciu prišiel na scénu obnovený Pražský Výběr. Ľudia už boli hladní po inej hudbe.
Aj Bez ladu a skladu nastúpili takmer raketovo. Bolo cítiť, že sa situácia postupne uvoľňuje.
Prejavilo sa to nejakým spôsobom aj na koncertoch?
Na nás nikdy nechodilo veľa ľudí. A na Slovensku bola strašná situícia. Tu keď mladý človek vyrastal, poznal len diskotéku. Naopak na Morave bývali zábavy, kde hrali bigbítové skupiny. Rockovú hudbu - Led Zeppelin, AC/DC, Kiss. Dodnes si myslím, že Moraváci vtedy žili ďaleko slobodnejšie ako my. U nás bol vyumelkovaný diskotékový národ. V takomto prostredí sme skladali hudbu, ktorá sa s toou komerčnou bila. A ľudia to nepochopili, stále to pre nich ostávalo niečím strašným .
Zlom asi nastal až s príchodom novej generácie koncom deväťdesiatych rokoch. Dnes sú vaše koncerty plné.
Nejaký extra zlom neprišiel. Posunulo sa to dopredu. Čo je dôležité, že sme sa nezlomili my. Aj po revolúcii si naďalej hráme to svoje. Máme nové publikum, máme nasledovníkov, ktorých vidím v skupine Chiki-liki-tua. Internet nám naozaj veľmi pomohol.
Chcel si sa niekedy živiť hudbou?
Celý život, ale s tým čo robím a tvorím, to asi nepôjde. No mňa to baví, mám svoju prácu. Nie som nútený vymýšľať niečo, aby to zaujalo široké spektrum ľudí. Nechcem sa prispôsobovať väčšine. Toto sa podarilo Chiki liki tua, pretože oni sa hudbou skutočne živia. Dokázali to poctivým hraním.
Chrbáty mali vždy pevnú zostavu až na bubeníka. Pôsobíte ako rodina.
Hrával s nami pán brat, ale v roku 1986 šiel na vojnu, on je o dva roky starší. Vtedy sme vystriedali asi troch náhradníkov, neúspešne. Nikto k nám nezapadol. Potom sme o dva roky narukovali aj my traja. Po návrate začal s nami hrať opäť Andrej, ale mal problémy s uchom a myslím, že ho to už ani nebavilo ako kedysi. Odvtedy je s nami Peter Hrdina.
Pred deviatimi rokmi vznikol spoločný projekt s pánom bratom Vrbovskí víťazi. Čo sa vtedy udialo?
Andrej sa od ukončenia hrania v Chrbátoch hudbe desať rokov nevenoval. A prospelo to, lebo prišiel s geniálnym nápadom. Šli sme kúpiť na Detvu fujaru, zamiloval sa do toho zvuku. Keďže tieto nástroje sú veľmi drahé, začal ich sám vyrábať z plastových trubiek. Bádal v týchto veciach.
Kedy sa dostavil želaný výsledok?
Uvažovali sme nad skupinou. Oslovili sme členov KCH, ale nesúhlasili. Ostali sme dvaja. A spievame o práci. Na Vrbovských víťazoch je úžasné, že je to univerzálny nápad. Touto hudbou - priemyselným folklórom pokrývame miesta, kam sa s KCH nikdy nedostaneme. Môžeme vystupovať aj v materskej škôlke aj v domove dôchodcov, na plese, aj na jarmoku, na rockovom festivale a nemusíme sa za to hanbiť.
Možno Slovensko Víťazov použije ako vývozný artikel. Tušili ste, že vzbudíte až takýto záujem?
Takto to necítime. Mohlo by sa to samozrejme stať, ale kto sa toho chytí? Nemáme ani menežéra, hráme len tam, kam nás zavolajú. Boli sme v Poľsku, Čechách, Nemecku aj v Londýne. Skupina určite má na to precestovať celý svet, ale my sa nikam netlačíme. Už sme si aj mysleli, že sme prešli celé Slovensko, a predsa sa vždy nájde miesto, kde sme doteraz nevystupovali. Naším snom je hrať v relácii Bolka Polívku. To sa nám zatiaľ ešte nesplnilo.
Nahrávka Víťazov má svoje roky. Pripravujete niečo nové?
Pracujeme na priemyselnej opere. Víťazi môžu vymyslieť akúkoľvek pesničku, vždy to bude podobné tomu, čo sme už robili. Preto sme prišli s týmto nápadom. Operu sme nazvali Výrobná porada. V marci budúceho roka sa predstavíme naživo. Rytmus nám bude vytvárať búchajúci lis, zakomponujeme sem zvuky výrobných strojov a podobne. Všetko máme premyslené.
Môžeš povedať, že ste dali za tie roky Vrbovému charakteristický zvuk?
Určite, ale zámer to nebol. Aj keď niektorí sa možno na to hnevajú. Vysvetlil by som to takto: Ani lochnesská príšera nie je nikde odfotená a ľudia tam predsa chodia v túžbe uvidieť ju. A my máme v potoku Šípkovec zvieratká, ktoré nikde inde vo svete nežijú. (Braňo má na mysli aktivity recesistickej organizácie KRIAK vo Vrbovom) Ani o náučnom chodníku stredom sveta a vesmíru som ešte nepočul.
A hudobne? Ak sa povie Vrbové, vieš si za tým predstaviť hudbu, ktorou znie toto mesto?
Pri KCH je to jasne cítiť, že to je hudba Vrbového. Aj Víťazi sú neopakovateľní. Pripravili sme tretí ročník festivalu Vrbovské vetry. Takže u nás to stále žije!
