NITRA. Karol bol víťaz, nikdy nič nerobil na polovicu. V škole sedel v prvej lavici, lebo vždy vedel. Športovú vášeň delil medzi lyže, streľbu a autokros, záľubu do poľovky si priniesol z domu a aj akordy na gitare zvládol za pár večerov. Jeho historky nemali konca-kraja, ako máloktorý syn sa videl v tatkovi, ktorý bol jeho najlepším kamarátom. Priali sme mu zo srdca medaily z republikových majstrovstiev, keď strieľal za Trnavu, či neskôr nominácie do vtedy ešte federálnej reprezentácie.
Prvý raz sme sa strachovali, keď oslepol priamo počas európskeho šampionátu strelcov v Istanbule, po dvanástich dňoch v nemocnici v Hradci Králové sa mu zrak našťastie vrátil. Školu potom vystriedala rodina, jeho životná láska Ivanka mu porodila dvoch synov, Karol si rozbehol aj živnosť. Učaroval mu svet kolies, autá vedel opravovať aj na nich pretekať.
Až tak, že súperi označili Carlosa sami za kráľa autokrosu. Keď sme po pohrebe spomínali v kruhu spolužiakov, jeden prehodil, že si zvykli písať sms-ky. Aj ho pred jednými pretekmi upozornil, aby si dával pozor. „Neboj sa, vždy sa prežehnám," odpísal mu vtedy. Karol je prvý, ktorý z našej triedy už nie je medzi nami. Nie svojou vinou.
Na pohľadanie víťazný typ prišiel prvý aj do nebeského cieľa, len potlesk vystriedalo v upršaný štvrtok na Skýcove kvílenie a plač najbližších, rodiny, priateľov a známych.
Karolko, nikdy nezabudneme.
