„Na mojom veteránovi som pracoval štyri a pol roka. Venoval som mu veľa času a popritom som si plnil svoje povinnosti. Človek musí mať okolo seba veľa dobrých kamarátov, ktorí sú ochotní pomôcť mu vo dne i v noci," hovorí Miloš Krištofík z klubu trnavských veteránov. Spolu s priateľmi z Trnavy sa môžu popýšiť krásnymi autami z dávnych čias.
Cesta k nim však nebola vôbec jednoduchá. Nestačilo navštíviť obchod a kúpiť si auto svojich snov. Na týchto skvostných kúskoch niektorí pracujú aj dvadsať rokov. „Všetko má svoju cenu, ale toto sa nedá vyčísliť. Každý, kto sa skutočne venuje takýmto autám, by mal byť zručný hneď v niekoľkých povolaniach. Raz sme ich s kamarátmi počítali pri fľaši vína a napočítali sme šestnásť povolaní. Musí sa vyznať v kováčstve, čalúnnictve, byť zámočníkom či elektrikárom. Ak máte priateľov, nie je to až taký problém. Každý z nich sa vyzná v niečom inom a práca ide potom oveľa jednoduchšie. Okrem toho sa vďaka tejto našej záľube veľmi dobre poznáme," rozpráva Miloš Krištofík.
Jedným z jeho priateľov je aj Ladislav Vežík. V garáži pri práci na autách spolu strávili už nejednu noc. „To, že si dokážeme urobiť v podstate všetko sami, má na svedomí fenomén socializmu. V tej dobe neboli špecializované služby ako dnes. Každý majster si vedel doma opraviť všetko, od elektriky až po vodovod. Rovnaké to bolo aj v práci s autami,"hovorí kamarát.
Miloš Krištofík so svojim verným kamarátok Ladislavom.
Záľuba ho úplne pohltila
Milošova láska k motorovým vozidlám sa rodila už od detstva. Keď mal šestnásť rokov, jeho rodina zdedila motocykel. „Chodil som na ňom každý deň. Fascinoval ma krásny zvuk. V tej dobe bola jeho cena aj tri mesačné výplaty. V osemnástich, keď som už mal vodičský preukaz, som dostal prvú pokutu za prekročenie rýchlosti," spomína Miloš, ktorému policajti vtedy naúčtovali štyridsať korún.
On však mal len tridsaťšesť a tak prižmúrili oči. „Zaplatil som dvadsať korún. Keď som to povedal otcovi, hneď som dostal facku, pretože on musel za špinavú ešpézetku zaplatiť o polovicu viac ako ja za prekročenie rýchlosti," smeje sa Miloš.
Rozhodujúci impulz, že aj on chce mať auto minulosti, však prišiel neskôr. V čase, keď prerábal svoj dom, spoznal bratov Mukráňovcov. „Jeden z nich v tej dobe vlastnil niekoľko motocyklov. Keď som prišiel za ním, ukázal mi, čomu sa venuje. Slovo dalo slovo, rozumeli sme si a začali sme sa zbližovať. Začali sme hľadať „hniezda". Obaja sme mali peniaze a tak nebol žiadne problém.
Prebdené noci v garáži
„Keď na mňa kričal z chodby, že mu mám pripraviť večeru, vedela som, že v garáži zostane až do rána. Občas som sa potom išla na neho pozrieť, či žije, či sa mu niečo nestalo", spomína s úsmevom Milošova manželka Gabriela.
Sú ľudia, ktorí na aute pracujú aj dvadsať rokov, pretože majú veľa vlastných povinností a na renováciu im nezostáva veľa času. Pri jednom probléme strávi človek niekedy aj mesiac. Zlom podľa slov Miloša prichádza vtedy, keď je auto nalakované. „Práve vtedy prídu tie prebdené noci. Keď som videl auto krásne nalakované, lesklé, hnalo ma to vpred. Pozrel som sa naň a rozmýšľal, kedy príde správna chvíľa a budem ho môcť naštartovať."
Ladislav ho po štyroch rokoch dokončil, no bál sa v ňom previesť a tak auto stálo asi mesiac v garáži. „V bratislavskej Inchebe ma k tomu vyprovokoval kamarát. Opýtal sa, či ho chcem do nekonečna tlačiť. A tak som svoju prvú jazdu uskutočnil v hale pred niekoľkými stovkami ľudí."
Výletujú v dobových kostýmoch
Keď manžel auto dokončil, chodili sme na rôzne akcie každý víkend. Niekedy sme sa aj s našimi dcérami obliekli do dobových kostýmov a na aute prekonali niekoľko kilometrov. Tieto autá však nedokážu zdolať veľmi veľké vzdialenosti, pretože nie sú tak technicky zdatné. Raz sme si s priateľmi z klubov zabezpečili mimoriadny vlak, v ktorom sme naše autá previezli na východ Slovenska. Jeden vozeň bol zariadený štýlovo a tak to malo svoju očarujúcu atmosféru," spomína manželka Gabriela, ktorá s Milošom chodí skoro na každú akciu.
Ako mnohé manželky týchto milovníkov krásnych áut, aj ona je členkou Trnavského klubu historických vozidiel. Akcie veteránov sa konajú v rôznych kútoch Slovenska. Trnavskí veteráni majú svojich Trnavských sto kilometrov. „Na niektorých podujatiach sa stretne veľké množstvo ľudí z rôznych klubov, ale kilometrov spravia málo. Preto sme si stanovili, že my prekonáme minimálne tých sto kilometrov.
Jazdíme hlavne v okolí Trnavy," hovorí Miloš Krištofík. V jeho dome na stene visí už veľké množstvo ocenení. Najväčšou srdcovkou pre neho však je vôbec prvé jeho ocenenie, ktoré dostal za najkrajšiu renováciu. „Manžel sa na aute tak vyhral, že aj skrutky museli končiť rovnako vedľa seba. Preto renováciu docenili všetci, čo sa do áut vyznajú," uzatvára hrdo Gabriela.
