„Od malička sa rád rýpem v zemi," hovorí archeológ a riaditeľ Vlastivedného múzea v Hlohovci, Jozef Urminský. Vyštudoval Filozofickú fakultu Masarykovej univerzity v Brne. Jeho nálezy v trnavskom regióne odhalili časť dosiaľ neznámej histórie.
Čo všetko vie archeológ určiť z jedného nálezu alebo črepiny?
Pri náhodnom náleze jedného fragmentu keramickej nádoby sa nie vždy podarí z tohto nálezu niečo vyčítať. Ak ide o úlomok atypický, príliš malý, bez vedľajších charakteristických znakov, nie je ho možné časovo zaradiť. Ale ak sa podarí objaviť úlomok, ktorý je typickým reprezentantom určitého kultúrneho prúdu, dá sa z neho zistiť veľa. Svojou charakteristickou výzdobou, tvarom nádoby, keramickou masou môžeme určiť presnú kultúru, v ktorej vznikol, zaradiť ho do tvarovej škály nádob typických pre dané obdobie, či bol predmet vyrobený na hrnčiarskom kruhu.
Ale napríklad aj spôsob a druh spracovanej hliny, či technológia vypaľovacieho procesu. Študenti archeológie sa preto v rámci štúdia musia naučiť typológiu hnuteľných i nehnuteľných pamiatok, charakteristických pre každý kultúrny prejav od praveku až do novoveku. V každom prípade je mylné domnievať sa, že jeden keramický zlomok nájdený na poli už indikuje na danom mieste archeologické nálezisko. Nálezov musí byť viac, aby sa s určitosťou mohlo povedať, že naozaj ide o archeologickú lokalitu.
Miesto nálezu.
Môže archeológ vôbec vôbec preniknúť pri výskume určitého obdobia do myslenia vtedajších ľudí?
Samozrejme, že myslenie ľudí je nadstavbová sféra každej kultúry a tá je veľmi ťažko postihnuteľná, najmä ak nálezy sú príliš fragmentárne alebo torzovité. Archeológia si často pomáha analógiami z prostredia domorodcov žijúcich v zabudnutých častiach sveta, kde rozvinutá civilizácia ani globalizácia dosiaľ neprenikli.
Takéto postupy archeológovia praktizujú najmä pri obdobiach praveku, kde chýbajú písomné pramene, ktoré by ozrejmovali vtedajšie zvyklosti a myslenie ľudí. V prípade archeológie stredoveku je prienik do myslenia stredovekého človeka oveľa jednoduchší, pretože existuje veľa autentických písomných prameňov, odkiaľ je možné získať základný obraz konkrétnej doby.
Poznáme dnes našu minulosť dostatočne alebo sa pod pod zemou ukrývajú ešte veci, ktoré by mohli možno aj radikálne zmeniť dejiny Slovenska?
Ťažko povedať, či by práve radikálne mohli zmeniť dejiny. Mnohými novými poznatkami za posledných päťdesiat rokov sa viackrát menili a prepisovali učebnice dejepisu aj vďaka novým archeologickým objavom. Najmä v otázke etnogenézy človeka je možné očakávať veľké, ba až prevratné objavy. To sa týka napríklad aj paleolitického osídlenia Slovenska v staršej dobe kamennej, kde nás zrejme ešte čaká veľkých objavov.
Mýli sa súčasná archeológia? Nakoľko používa v dnešnom spoznávaní tiež dohady a predpoklady?
Tu je treba mať na pamäti, že archeológia nie je hľadaním pravdy, ale v prvom rade faktov. Napríklad nájdete počas výskumu honosne vybavený hrob a teraz máme viacero možností, ako ho interpretovať.
Úplnú pravdu alebo úplný obraz o myslení, pohnútkach a zvykoch ľudí už nikdy nezistíme, no môžeme sa pravde reálne priblížiť. A to vtedy, ak dôkladne vyhodnotíme nálezovú situáciu, zanalyzujeme všetky predmety, kostrové pozostatky a hlinu, ktorou bol hrob zasypaný. A či sa archeológia môže mýliť? Samozrejme, že úroveň nášho poznania o živote ľudí pred dávnymi rokmi je dnes iná, ako pred osemdesiatymi rokmi. Najmä v odbornej literatúre z dnešného a dávnejšieho obdobia badať, ako sa pohľady na rôzne kultúry a civilizácie vyvíjali. A nájdete v nich aj veľa omylov. Preto nie je vylúčené, že aj naše poznanie sa bude v ďalekej budúcnosti hodnotiť sčasti ako mylné. A to najmä vďaka tomu, že budú iné nové technológie, vedecké postupy, ktoré získajú z nálezových situácií oveľa viac ako dnes my. Preto archeológia často používa slová ako predpoklad, domnienka či teória.
Nájdené predmety.
Ako postupuje archeológ v prípade nálezov rôznych anomálií, ktoré v danej dobe i území nemajú čo robiť?
Osobne som bol raz svedkom situácie, kedy archeológ - pedagóg na školskom archeologickom výskume vytiahol z objektu z obdobia mladšej doby kamennej, zlomok keramickej nádoby z doby rímskej. Bez toho, aby sa zamýšľal nad tým, ako sa tam tento predmet mohol dostať, ho odhodil na haldu vykopanej hliny so slovami: „Toto tu nemá čo robiť!"
To je však prípad, ktorý nie je typickým príkladom zaobchádzania s anomálnymi nálezovými situáciami. Každý archeológ by sa mal snažiť dokumentovať nálezové situácie tak, aby aj neobvyklé nálezové situácie mohli s odstupom času podrobiť revíznemu výskumu jeho nasledovníci.
Pracuje v súčasnosti archeológia aj s niektorými nevedeckými metódami? Berie sa do úvahy aj možný vplyv na ľudstvo prostredníctvom mimozemských civilizácií ako to tvrdí napríklad Däniken?
Medzi nevedecké metódy možno zaradiť hypnózu, hľadanie pomocou virgule (prútika) a podobne. Tieto postupy sa naozaj z času načas objavia aj v serióznych vedeckých archeologických štúdiách. Napríklad pri hľadaní jedného z našich vierozvestcov Metoda alebo pri rekonštrukcii nezvyčajných rituálnych pohrebov v jaskyni Bíčí skála na Morave bola použitá hypnóza, pri ktorej sa médium dostalo na miesto nálezu a pokúšalo sa stojac v inkriminovanom priestore prostredníctvom autentických archeologických nálezov preniesť do okamihu konkrétnej udalosti v dávnej minulosti.
Tieto pokusy však nikdy neboli prezentované ako vedecké, ale iba ako určité alternatívne možnosti, ktorými môžeme poodhaľovať minulosť.
Názory archeológie sú v otázkach mimozemských civilizácií či v zásahoch vyššej moci dosť opatrné a konzervatívne. Všeobecne sa neodmietajú, postupne sa zbierajú priame dôkazy, no stále to nie je dosť na vyrieknutie jednoznačného stanoviska.
Sú u nás v regióne nálezové situácie, ktoré nevedia archeológovia vysvetliť? Sú v regióne lokality, o ktorých ešte nevieme veľa?
Iste, je toho veľa, čo by sme chceli vedieť, no stále nevieme. Tak napríklad, pravý význam ohradených kruhových areálov v prostredí neolitických kultúr, ako zaniklo ústredné hradisko nad Smolenicami na Molpíre a kde jeho obyvatelia pochovávali svojich zosnulých? Aké bolo postavenie slovanskej osady v Trnave vo vzťahu k centrálnemu hradisku v Majcichove, kde presne stál hrad Abraháma Ruffa v osade Bin, neskoršom Červeníku. Asi každá obec ukrýva v sebe dostatočne veľa tajomstiev, a teda asi tak skoro sa ani nebudeme môcť uspokojiť s tvrdením, že o minulosti každej z nich toho vieme dosť.
Opravujú dnes archeológovia chyby minulosti? Je známy v našom regióne nejaký výrazný omyl?
Ako som už povedal, archeológia ako veda sa vyvíja a novými postupmi, technológiami súčasní archeológovia získavajú oveľa viac poznatkov ako ich kolegovia v minulosti. Omylov sa vždy a všade nájde dosť. Napríklad medzi Hlohovcom a obcou Šulekovo sa dnes v koryte rieky Váh nachádzajú veľké drevené koly zo starého dreveného mosta. Tradícia a ústne podanie o nich vravela, ako takzvanom mlynárskom moste, ktorý si hlohovskí mlynári postavili v 19. storočí, aby sa mohli dostať k svojim mlynom na druhom brehu rieky. Naopak, veľmi seriózne dielo, staršie vysokoškolské skriptá pre budúcich architektov z 80. rokov 20. storočia o týchto drevených zvyškoch písali, ako o pozostatkoch mosta z doby rímskej.
Pred piatimi rokmi sme urobili dendrologický výskum týchto driev a zistili, že drevo použité pri výstavbe mosta bolo zoťaté a osadené do dna rieky okolo roku 1640, teda v čase blížiaceho sa tureckého nebezpečenstva.
Aký silný je vplyv politiky na archeológiu a výskum?
V minulosti bol veľmi silný. Najmä v období budovania socializmu bola veľmi rozvinutá archeológia skúmajúca etnogenézu Slovanov, ich príchod na naše územie a ďalšie napredovanie ústiace do štátneho útvaru Veľká Morava. Každý vedel, že sa týmto deklaruje slovanská vzájomnosť spriatelených národov, Poliakov, Čechov a Slovákov k Rusom a Sovietskemu zväzu.
Dnes tieto trendy u nás už nie sú také výrazné, i keď archeológia včasného stredoveku má u nás neustále vysoký kredit a po objave nálezov zo slovanského hradiska v Bojnej sa opäť dostáva do povedomia najmä laickej verejnosti.
Nakoľko škodia a pomáhajú výskumu v teréne amatérski archeológovia svojimi výskumami?
Súčasná legislatíva na Slovensku chápe prácu amatérskych archeológov ako trestnú činnosť. Tu však treba striktne rozlišovať úmysly, s akými ľudia na archeologické náleziská prichádzajú. Či chcú pomôcť pri skúmaní dávnej minulosti alebo sa vyhľadávaním archeologických nálezov chcú iba nezákonne obohatiť.
Profesionálni archeológovia sa tak dostávajú veľakrát do nezávideniahodnej situácie. Na jednej strane chcú mať prehľad o práci tých, ktorí nelegálne doslova vykrádajú archeologické lokality, na strane druhej porušujú zákon, pretože o ich činnosti vedia a aj napriek tomu to neohlásia polícii.
Aj do múzeí chodievajú ľudia ponúkať na predaj rôzne archeologické nálezy. Pravda, nemôžeme im vyvrátiť ich tvrdenie, že predmet našli niekde na povale u starých rodičov, i keď je na prvý pohľad evidentné, že ide o vykopaný archeologický nález. Ak človeku povieme, že takýto predmet je majetkom štátu a mal by ho riadne odovzdať, pravdepodobne sa už nikdy u nás neobjaví a my tak definitívne stratíme možnosť dostať sa k týmto nálezom z prvej ruky.
Sú však aj ľudia, ktorých archeológia baví ako hobby. S nimi často spolupracujeme a výsledky ich práce bývajú veľakrát vynikajúce a porovnateľné s profesionálnymi archeológmi.
Vykrádači nám postupne odnášajú a predávajú minulosť do súkromných zbierok.
Vykrádanie archeologických nálezísk je veľkým problémom nielen na Slovensku. Na ministerstve vnútra už bola zriadená emailová schránka pre hlásenie trestnej činnosti súvisiacej s vykrádaním archeologických lokalít. Tu je možné poukázať na jednotlivé osoby, ich nelegálnu činnosť napríklad s detektormi kovov na archeologických lokalitách a podobne. Náleziská sú pritom z roka na rok čoraz viac vystavené neodborným zásahom zo strany hľadačov. A to nielen zo Slovenska, ale aj z Čiech či Rakúska.
V takmer každej obci rozprávajú starí ľudia o tajných únikových chodbách. Sú podzemné chodby skutočnosť alebo výmysel?
Všeobecne existencia podzemných priestorov bola vždy zahalená mýtmi. Skutočnosť býva často prikrášľovaná podľa potreby a invencie ich interpretov. K tejto téme sa už veľa diskutovalo, ale v napríklad v prípade Hlohovca je ich existencia nespochybniteľná.
Chodby naozaj sú a jestvujú, len výrazná stavebná činnosť po druhej svetovej vojne mnohé z nich porušila, v horšom prípade zničila. Vie sa napríklad o chodbe z hlohovského hradu, z pivníc mesta, z františkánskeho kláštora. Slúžili ako dočasné úkryty, aj ako únikové cesty v časoch rôznych nepokojov. V Hlohovci vznikali v 15., no najviac v 16. storočí.
Mýtom však je napríklad tvrdenie, že chodby viedli z hradu popod Váh do Šulekova a k leopoldovskej pevnosti. Jednak by išlo o technicky ťažko zrealizovateľný projekt, a tiež nebolo zmyslom hĺbiť príliš dlhý tunel, ktorý by prekonával výškový rozdiel vyše sto metrov. To isté platí aj v prípade Trnavy, kde sa udržiava tradícia podzemných tunelov vedúcich až do Bieleho Kostola.
Je lepšie, ak história ostane trocha "zahmlená" alebo by mali ľudia poznať úplnú pravdu?
Zahmlievanie histórie vždy bolo a bude a to z rôznych dôvodov, ale archeológia k takémuto počíňaniu priame dôvody nemá. Iba ak by bolo potrebné sčasti utajiť významnú archeologickú lokalitu z dôvodu jej ochrany pred vykrádačmi. Osobne som takto postupoval raz a to v minulom roku 2008.
Koncom januára sme objavili v Trnave na stavenisku v Jeruzalemskej ulici poklad strieborných mincí zo 14. storočia. Vzácny nález sme však medializovali až od týždeň neskôr, keď bolo nálezisko v blízkosti objavu dôkladne preskúmané a mince vyzdvihnuté z objektu.
