hovorí, že títo majstri sú nepredajní.
DUCOVÉ. Niekoľkonásobný víťaz medzinárodných chovateľských súťaží holubov - hrvoliakov Michal Matúš zdedil záľubu po otcovi. Odmalička vyrastal v prostredí holubárov. „Otec mal takých pomiešaných, len aby iba poletovali ako okrasa. Až ako dvadsaťpäťročný som si od brata Karola vzal na chov Slovákov. Od roku 1967 som s tým začal naplno," spomína. Meno slovenský hrvoliak alebo ľudovo povedané Slovák pre hrvoliakov presadil Koloman Slimák z Nového Mesta nad Váhom. Dnes ocenenie nesúce jeho meno považujú holubári za jedno z najvýznamnejších.
Ideálny jedinec je nepredajný
Za najkrajšieho slovenského hrvoliaka môžu chovatelia dostať od hodnotiteľov až sto bodov. Takýto holub však musí spĺňať všetky kritériá. Holubári používajú aj rôzne finty, ktorými sa snažia vzhľad svojho šampióna vylepšiť.
„Výstavný kus musí byť široký s peknou guľatou hlavou, sfarbený do nebesko-modrej farby a hrvoľatý. Podmienkou sú biele konce krídel, minimálne štyri biele letky a tiež dva biele pásy na krídlach.Samozrejme, musí sa vedieť nafúkať, lebo inak takýto holub na výstavách neobstojí," vysvetľuje holubár. Keď sa holub nafúkne, to znamená, že natiahne do seba vzduch, čím sa mu zväčší hrvoľ. Kedysi chovatelia fúkali holubov aj sami, ale dnes sa takýto postup už nevyužíva najmä zo zdravotných dôvodov.
Aby Michal Matúš dosiahol želaný efekt a uspel na súťažiach, musí spáriť správnych holubov. Práve preto si do chovu pribral aj pestúnov - holuby, ktoré sa starajú o mláďatá.
Kaliforniak. Na výstavách ho neuznávajú. Je však veľmi dobrý vychovávateľ.
Hrvoliaky sa totiž pária niekoľkokrát do roka, pričom ich potomstvo lepšie vychovajú iné holuby. Najmä bielo sfarbené kaliforniaky sú známe svojou starostlivosťou. Na súťažiach ich však neuznávajú.
Keď holub húka, túži po láske
Holuby sa dorozumievajú najmä hrkútaním. To je zvuk, ktorý sa dá bežne počuť. Ak však chce samec, aby samička priletela do hniezda, začne húkať, čím ju privoláva.
„Ak je voľná, tak zareaguje, začnú sa držať pri sebe a pripravujú sa na hniezdenie. Najskôr si dvoria, vzniká akási láska," doplňuje Matúš.
Samica potom znesie dve vajíčka. Sedí na nich v noci a dopoludnia. Potom ju vymení holub. Po osemnástich dňoch sa vyliahnu holúbätká. Obom rodičom sa v hrvoli v tomto období tvorí kašička, ktorou počas šiestich dní kŕmia mláďatá. Potom už konzumujú zrno.
„Občas sa stane, že ich holub nestačí živiť a uhynú," pripomína.
Medzi holubmi sa nájdu aj unikáty. „Choval som samicu, ktorá sa dožila pätnásť rokov, z toho trinásť rokov znášala. Dnes sa pre množstvo chorôb všetko zmenilo. Holubice už po troch rokoch nenesú, ničí ich najmä salmonelóza," upozorňuje.
Medzi samicami sa podľa Matúša objavujú aj také so záletníckymi sklonmi. Nestarajú sa o potomstvo, odchádzajú z hniezda a hľadajú si nového partnera.
„Takéto potvory okamžite vyraďujem z chovu. Dokonca som zistil, že sa to generačne dedí. Mal som holubicu, peknú do chovu, ale bola pobláznená. Jej dcéra bola rovnaká, nechala vajíčka tak. A tieto holuby parádu nerobia, ani sa nevedia nafúkať," vysvetľuje.
Títo jedinci sú menej dobrí, rozbíjajú vajíčka a zhadzujú sa z bidla. Niekedy sa pobijú až tak, že majú krvavé zobáky.
Ten, ktorý sa rád predvádza
Občas sa príroda pohrá aj s holubmi. Jednému z Michalových šampiónov dopriala výnimočné schopnosti.
„Na výstave v Budapešti som mal holuba, ktorý sa rád predvádzal. Ak som začal rozprávať, spoznal môj hlas, okamžite hrkútal. Ale nebola to žiadna drezúra ako si mysleli ostatní. Mal to v sebe," doplňuje. Tohto samca daroval neskôr kamarátovi. „Zabila ho samica, nafúkal sa a ona mu rozzobala hlavu. Aj to sa stáva."
Holub - šampión je nepredajný. Nemá žiadnu cenu, žiadny peniaz ho nezaplatí.
„Dobré holuby sa nepredávajú, iba dediční s nejakou chybou. Aj ja som takého predal a neskôr bol z tej generácie šampión," upozorňuje. No väčšinou platí , že ak sa v rode vyskytol výnimočný jedinec, nasledujúce potomstvo je slabšie. Úspech sa možno vráti až s druhou a treťou generáciou.
Holuby si chovatelia kupujú. Kvalitnejší kus sa dá zohnať asi za 65 €.
Hrvoliakov predstavujú na špeciálnych výstavách, kde je aj najväčšia konkurencia.
Ničia ich choroby
Najväčším postrachom pre holubov dnes nie sú dravce, ale choroby, ktoré sa na Slovensko dostali s dovozom exotického vtáctva. Do liekov tak chovatelia investujú oveľa viac ako v minulosti. Holuby musia pravidelne liečiť. Ohrozuje ich najmä salmonelóza a trichomoniáza. Poštové holuby však priniesli nebezpečné ochorenie.
„Holubom vykrúca hlavu, nemôžu sa najesť, robia kotrmelce a musíme ich utratiť," vysvetľuje. Na väčšie výstavy dokonca potrebujú chovatelia potvrdenie o tom ,že jedince sú zdravé.
Okrem chorôb menšie škody napácha aj jastrab či sokol. Na holuby väčšinou útočia osamelé dravce, ktoré už nevládzu loviť vo voľnej prírode.
Sezóna holubárov začína v marci a končí sa v auguste. Od septembra sa zúčastňujú na rôznych výstavách. Pre Michala Matúša chov znamená nielen súperenie, ale aj odpočinok.
„Sadnem si a sledujem ich pohyb a let. Vtedy zabúdam na všetko okolo a sústreďujem sa len a len na nich."
