veň sa prejavil aj môj sklon k výtvarnému vnímaniu sveta. Každý deň som presedel za mikroskopom," spomína lekár a zakladateľ imunoreaumatológie Dušan Žitňan (85).
Dušan Žitňan je rodákom z Bánoviec nad Bebravou, od roku 1954 však žije v Piešťanoch. Cez druhú svetovú vojnu odišiel na štúdiá medicíny do Bratislavy. Vtedy ešte nerozmýšľal, akému odboru by sa mohol v budúcnosti venovať. Keď promoval, politickú situáciu už držali pevne v rukách komunisti.
„Statočne som urobil všetky skúšky, poctivo som študoval. Nechcel som byť obvodným lekárom. Moja predstava bola, že by som pracoval vo výskume, v laboratóriu," hovorí.
Nový politický režim však už mal vopred pripravené miesta, kam sa chystal poslať čerstvo vyštudovaných lekárov. A tak Dušan Žitňan putoval na stredné Slovensko, aby nakoniec skončil v zdravotnom stredisku vo Zvolene.
„Mňa ale priťahovala práca v laboratóriu. Lenže Bánovce boli v tých časoch označované za ľudácke mesto, pretože tu pôsobil katolícky kňaz Jozef Tiso," spomína.
Tiso dával mladým miništrantom šesták - dvadsaťhaliernik z prvej republiky.
„Chvíľku som dokázal miništrovať, ale utiekol som ku skautom. Napriek tomu sa tieto veci spojené s Tisom som mnou vliekli aj na vysokej škole." Po úspešných rigoróznych skúškach mal pracovať pod dohľadom profesora patofyziológie alebo na internú histológiu. No všetky plány zmaril jeho bánovský pôvod.
Doktorom počas vojenskej služby
„Po pár mesiacoch pôsobenia vo Zvolene som narukoval na vojnu do Hradca Králové, kde bola škola pre záložníkov v zdravotníctve. Vojenská služba bola veľmi nepríjemná záležitosť, pretože rodiaca sa ľudová armáda nemala dostatok doktorov."
A tak všetkým lekárom naparili paragraf, ktorý im povinnú vojenskú službu predĺžil o niekoľko rokov. Niektorí tu zostali sedem, ba i viac rokov. „Do kasární som prišiel v roku 1951 a až o tri roky som sa vrátil domov k rodičom, kde som sa prihlásil na povereníctve a rozhodoval sa, čo bude ďalej. Bol som v rozpakoch."
Ponúkli mu voľné miesto v Piešťanoch, kde rok predtým vybudovali nový Výskumný ústav reumatologických chorôb. „Potešilo ma to, ale nikdy by som si ani len nepomyslel, že by som sa venoval reumatológii. Ale v ústave bola relatívna voľnosť a mohol som si zvoliť cestu podľa vlastného odhadu, predstavy a túžob. Bola to veľká príležitosť."
Neočakávaný objav
Nasledujúci rok už pracoval naplno v ambulancii, keď mu v jednu aprílovú stredu doviezli na oddelenie imobilného pacienta. Mal opuchnuté kolená, členky, vyzeral veľmi zle. Diagnóza znela - reumatická horúčka.
„Ale čosi sa mi nezdalo. Dal som urobiť snímky kolien. A zbadal som niečo, o čom som doteraz nevedel. Zahĺbil som sa do práce a zapojil do nej aj kolegov."
Vo vzorkách postupne identifikovali kryštály, ktoré poškodzovali chrupavky pacienta. „Na povrchu býva chrupavka hladká, ale tieto kryštály uložené v zrnách a zhlukoch, ju poškodzovali. Pri práci, námahe a pohybe sa vylupovali a vyvolávali zápal."
Dušan Žitňan v roku 1955 identifikoval novú chorobu - artikulárnu chondrokalcinózu, ktorá je dedičná. Lekári urobili prieskum aj v rodnej obci pacienta, ale tiež v iných lokalitách a zaevidovali všetkých chorých.
O chorobe potom Žitňan prednášal v európskych štátoch, ale aj v Japonsku, Austrálii a USA.
„Tento objav vyvolal obrovský ohlas, lebo takýchto pacientov bolo vo svete veľa, ale nikto z lekárov si nevšimol, o čo konkrétne ide. Stačili pritom dve veci - rontgen a mikroskop. Týmito prostriedkami som spoznal podstatu opuchu kĺbov."
Po výskume pokračoval v práci aj ďalej. V ústave bolo množstvo pacientov s inými príznakmi choroby, vyrážkami, neurologickými poruchami či poškodením obličiek.
„Takto sa začalo moje druhé medicínske obdobie a vznikla imunopatológia. Dovtedy fungovala reumatológia prakticky len ako kúpeľná liečba, a vtedy sa naplno rozbehla."
V zápale výskumov
Na oddelení ležali mladé ženy, dievčatá, ktoré trpeli chorobou s názvom systémový lupus erythematosus. Prejavuje sa najmä motýlovými červenými vyrážkami na tvári.
„Dal som vzorky krvi pod mikroskop a zistil som, že protilátky, ktoré reagujú s jadrami buniek, sa spoja s obsahom jadra a vytvárajú krásne telieska. Vždy po vizite a práci v ambulancii som bežal do laboratória." Vytvoril si tím pracovníkov, kde okrem neho pôsobil aj patológ a chemik.
„Venovali sme sa systémovým chorobám spojiva, pretože lupus je v niektorých ťažkých prípadoch smrteľnou chorobou." Dosiahli rad úspechov a Žitňanovou zásluhou sa reaumatológia obohatila o imunoligický prístup. Na svojom oddelení mal desať lôžok.
„Niektoré stavy pacientov boli natoľko závažné, že si vyžadovali nepretržitú nočnú službu. Terapia i liečba bola veľmi náročná. Výsledkom bolo, že sme dokázali tieto choroby diagnostikovať."
Postupne predvolávali evidovaných pacientov na pravidelné kontroly.
Každý človek trpí chorobou
„Ľudia chodili. Ak bolo potrebné, pobyt trval i dva tri mesiace. Takto som chápal medicínu, aby som pomáhal pacientom a správne diagnostikoval ich chorobu. To je môj pohľad z tých čias." S úspechom sa však objavili aj závistlivci. Dokonca niekoľko anonymných hlásení!
„Nakoniec som odišiel pracovať do Bratislavy na prvú internú kliniku, robil som poradcu a konzultanta." Na liečbu oboch chorôb však dodnes liek neexistuje.Lekári dokážu stlmiť ich priebeh a príznaky, ale vyliečiť ju zatiaľ nevedia.
„Prekvapilo ma, že u každého pacienta má choroba odlišný priebeh. Lenže existuje priemer ľudí, ktorý majú vážny typ choroby, zreteľne sa prejavuje a dá sa ľahko diagnostikovať. Ďalšie sú ťažké formy, ktoré skracujú život pacienta a potom máme aj ľahké formy." Sú nenápadné, ľudia trpia, ale choroba sa veľmi ťažko diagnostikuje. A tu si lekári kladú otázku - trpia alebo netrpia ľudia práve touto chorobou?
„Je to čosi jako prirodzený fenomén prírody. Ľudia sú v priemere pekný, ale sú aj veľmi pekný, no a naopak - sú typy nie veľmi pekné alebo až odpudivé. Takto to vie príroda rozdať. Dar krásy a to, ako ju vieme vnímať."
Podobná diferenciácia existuje aj v chorobách. „Úplne zdravý človek prakticky neexistuje, ale sú typy mierne chorých, na ktorých to nie je vidno."
Stretnutie so smrťou
K lekárskej vede patrí aj smrť pacienta. „Nepríjemný zážitok, najmä pre mladého lekára. Ak sa dostanú do kontaktu a nadviažu profesionálny citový vzťah, človek si uvedomí, či sa mu ešte dalo pomôcť alebo už nie."
Lekár musí túto smutnú skutočnosť oznámiť príbuzným. Niektorí to prijmú, pretože vedeli o chorobe svojho blízkeho. „Lenže stáva sa, že ľudia sú útoční, vyčítaví, obviňujú. Aj to patrí k ľudskej povahe."
Sám lekár však zo smrti ani choroby strach nikdy nemal. „Napriek tomu, že trpím niekoľkými chorobami, viem, že po osemdesiatke už človek zdravý byť nemôže. Poznám však ľudí, ktorí sú ustráchaní a majú úzkosti."
V súčasnosti sa Dušan Žitňan ešte občas venuje medicíne, sleduje nové výskumy, ale najviac ho zachvátilo maľovanie a stavba modelov lietadiel. Povolanie lekára by však za výtvarníctvo nikdy nevymenil.
„Medicínu nikdy neovplyvní žiadna filozofia ani ideológia. V demokracii, v totalite, v islame, v kresťanstve, všade ľudia trpia chorobami, ktoré sú typické pre danú oblasť. Žiadny pápež, kráľ ani diktátor nemá na ne vplyv. Ale výtvarníctvo, to podlieha tlaku módy, extravagancie a rôznych výstrelkov."