äti si totiž písal denník o premenlivosti počasia od Lucie do Vianoc. Podľa toho dokázal presne určiť ako bude po celý rok. Druhý marcový deň oslávil sto rokov.
Dedko Jozef Bošnák prežil celý život v Bučanoch. Už ako šesťročný chodieval so svojim dedom na polia, kde mu pomáhal s oraním. Viedol voly zapriahnuté do pluhu. O dva roky neskôr už pracoval sám.
„Dedo mi vyoral prvú brázdu a zvyšok som dotiahol ja. Mali sme desať hektárov poľa," spomína. Roliam a pôde zostal verný. Na otcovom majetku pracoval až do svojich štyridsiatich piatich rokov. Po februárovom prevrate a nástupe komunistickej vlády museli polia odovzdať jednotnému roľníckemu družstvu. „Tam som prešiel všetkými prácami, od orania až po sejbu. Staral som sa i o dobytok," hovorí.
Všetky skúsenosti, ktoré získal na poliach, vedel zužitkovať. Dedko síce vyštudoval len šesť tried ľudovej školy, no vzácne vedomosti mu dal život. A ľudia ich vedeli oceniť! Z celého regiónu za ním chodievali odborníci, aby zistili aké bude počasie. vysvetľuje dedko. Dodáva však, že dnes„Písal som si každý rok taký denník - od Lucie do Vianoc, zaznamenával som, aké bolo počasie a na základe toho som vedel určiť, či bude mesiac vlhký, upršaný alebo suchý a slnečný," už to nie je možné, lebo „sa všetko pobláznilo a počasie je veľmi vrtkavé."
Storočný dedo Jozef Bošnák miluje svoje zvieratá a vinohrad.
Niekoľko rokov pred dôchodkom sa začal starať aj o družstevné kone. Vychovával ich a učil pracovať na poliach. „Porozumieť týmto zvieratám je ťažké. Mal som pomocníka, ale aj tak to bola náročná práca," opisuje. Kone zapriahali nielen do pluhov, ale aj kočov. Počas poľovačiek vozil po bučianskom revíri rôznych funkcionárov. Vtedy už trpel reumatizmom, preto ako šesťdesiatdvaročný odišiel do dôchodku. Na poľnohospodárstvo však nezanevrel. Staral sa o záhradu, pestoval vinič a dorábal víno. Každoročne vyrobil okolo 70 litrov.
„Vinohrad bola moja veľká láska. Mal som aj dvadsať poštových holubov," vyznáva sa. Vzorne sa o ne staral. Kým vládal vyliezť po rebríku do holubníka, boli jeho pýchou a mnohí holubári mu i závideli, ba tajne ich obdivovali. Na súťaže a prehliadky však nikdy nechodil. Raz mu holuby pozabíjala kuna. Dedko si už nové páry nezháňal, mal osemdesiat rokov a nohy mu prestávali slúžiť, preto holubník zrušil.
Je najstarším členom Bratstva svätého ruženca
Aj keď dedko podľa svojich dcér a syna už zanevrel na súčasný svet, naďalej chodí každú nedeľu do kostola. „Od deväťdesiatich narodenín je vidieť, že ho svet až tak nezaujíma. Kedysi nevynechal správy v televízii, pýtal sa na robotu, teraz sedáva na stoličke a len pozerá," hovorí dcéra Ernestína Bošnáková. Doma však celý týždeň neobsedí, preto je aspoň nedeľná omša pre neho kontaktom s dedinou.
„Vidí, ako je vo svete. Niekedy sa ľudia predbiehajú, kto ho doprovodí od dverí kostolnej brány k autu," objasňuje dedkovu popularitu v obci syn Vladimír. Donedávna bol aj horliteľom Bratstva svätého ruženca. Teraz už jeho funkciu zastáva dcéra Ernestína.
Pozná mieru, kam môže zájsť
Dedko sa podľa svojich detí dožil takého vysokého veku najmä preto, lebo nikdy neužíval lieky. Občas si, ako starí ľudia mali vo zvyku, dal acylpirín. To bolo jediné liečivo, ktoré uznával. Aj na boľavé nohy si pripravoval obklady z týchto tabletiek.
„My dnes pojeme všelijaké lieky, žalúdok sa nám pokazí, zdravie sa nám liekmi ničí," myslí si dcéra Mária Káčerová. Dedko okrem reumy netrpí žiadnou chorobou. A hoci už toľko neprejde ako kedysi, s paličkou si aj dodnes trúfa chodiť i na dlhšie vzdialenosti. Jedáva striedmo, posledné roky ide spať bez večere. V nedeľu pred obedom si rád pochutí na dobrom víne.
Dlhovekosť mali Bošnákovci v rodine. Prababička sa dožila úctyhodných 102 rokov, ostatní z príbuzenstva nezomreli mladší ako osemdesiat rokov.
Býva v dome, ktorý je starší ako on
Dom, v ktorom sa 2. marca 1909 narodil Jozef Bošnák kúpil jeho otec od bučianskeho gazdu. Nikto dnes už presne nevie povedať koľko rokov majú jeho múry. „Odhadujem, že tých 160 rokov v dedine už stojí," vyslovuje domienku syn Vlado.
Dom v minulosti niekoľkokrát opravovali a prestavovali, no naďalej v ňom ostalo mnoho z pôvodného. Aj starý pitvor s archaickými dverami dodnes využívajú. Tak ako dedkov vek, aj tieto zachované veci a predmety sa stali veľkou vzácnosťou.
Dedko pochádza zo siedmych detí a bol najstarší. Dnes má štyri deti, tri vnučky a jedného vnuka a päť pravnukov. V rodnom dome býva so synom Vladom, ktorý je na invalidnom dôchodku.
