skromnejšie," nezabudne pripomenúť.
DOLNÉ LOVČICE. Bolo to niekedy v tridsiatych rokoch. „Chodievali vtedy žobráci, hladní, od domu k domu si pýtali čosi zajesť. Ak dostali krajec chleba, schovali ho do plátennej kapsy," spomína dnes sto jeden ročná babka Mária Škodová. Raz cez obed zaklopal takýto tulák aj na okno jej domu. Babka mu otvorila, práve uvarila kelový prívarok, a ten rozvoniaval po celej izbe. Naložila mu plný tanier, ktorý rýchlo zjedol.
„A čo mu u iných nedali jesť? Zamyslela som sa nad tým. Žobrák zrazu vstal, poďakoval a povedal mi: Pán Boh zaplať, nech sa vám dobre vedie a aj sa vám povedie. Povedal to takým zvláštnym hlasom, ale zároveň až som sa zľakla," hovorí babka. Muž potom odišiel z domu.
Babka vybehla za ním, aby sa pozrela, kto to v skutočnosti bol. Chvíľu počkala, či nepôjde od susedov. Ulica však ostala prázdna. Žobráka nikde...
Chodila pracovať na polia do Rakúska
Babka Škodová mala osem starších súrodencov. Celý život prežila v Dolných Lovčiciach. Už od mlada však chodievala s jednou zo sestier a jej manželom na sezónne práce do Rakúska.
„Pracovali sme na poli, na jar sa pretrhávala a okopávala repa, neskôr sme mlátili zase zbožie. Ak nebolo čo robiť, poslali nás domov. V septembri sme prišli opäť trhať repu," vysvetľuje. Pracovali nielen cez deň, ale aj počas mesačných nocí. Odbehli sa navečerať a potom sa vrátili na pole. Robotu chceli stihnúť do začiatku novembra, teda do Sviatku zosnulých, pretože sa obávali, že potom už príde nečas.
„Bola som vtedy slobodná, mala som možno dvadsať rokov. Narobili sme sa veľa, ale nikdy mi to neprekážalo, nikdy ma nebolel chrbát. Ja som rada pracovala," priznáva babka. Hovorí, že v týchto časoch sa žilo skromne, ale veselo. Pred každým domom mali ľudia lavičku, kde večer sedávali a rozprávali sa. „Chlapci prišli aj so susednej dediny, mali harmoniky a spievali. Mnohí si našli nevesty."
V škole sa učili maďarsky
Z Lovčíc chodili deti do Zavara, kde bola škola. Učili sa v zime od rána až do tretej popoludnia. Keď mali žiaci obedňajšiu prestávku, sedeli na chodbe alebo behali po dvore a rozprávali sa po slovensky.
„Vtedy sme sa už učili maďarsky, takže na nás niektorí žalovali, ako sa rozprávame. Sestrička si nás zavolala, museli sme zovrieť prsty do ružice a potom nás bila prútikom. Takže viem trocha maďarsky a niečo nemecky. Ale nepredala by som sa ani tomu, ani tomu..."
Do vydaja sa nehrnula
Aj keď mala mladá Mária niekoľko nápadníkov, nikdy sa do vydaja nehrnula. „Prišli za mnou večer dvaja, ale tak som sa hanbila, že som im ani do očí nepozrela," smeje sa. Nakoniec mala svadbu spoločne so sestrou ako dvadsaťpäťročná. Hospodárstvo potrebovalo chlapskú ruku.
„Otec ostal chorý. Raz šiel ochrániť mojich bratov, ktorí boli na muzike a bili ich tam. Počkali si aj jeho," doplňuje. Neskôr už nedokázal pracovať, o všetkos a starala Mária. Každé ráno dojila kravy, chodila na drevo, ktorým kúrili. Dokonca zbierali aj tabakové korene.
„Mlieko som chodila predávať do Trnavy, vtedy ešte nebola zberňa.Šli sme skupinka žien pešo popri štreke. Vyrážalo sa z Lovčíc o piatej ráno. V partii nám bolo veselo a pri rozhovore cesta rýchlo ubehla." Niekedy nestihli nadojiť mlieko, nemala pripravenú kavnu, a potom musela ženy dobehnúť.
„Zaklopali mi na okno, aby som vedela, že už šli. Vtedy som sa nebála ísť sama, dnes by som už nešla. Ľudia sú všelijakí..."
Dodnes sníva o veľkej záhrade
„Mali sme veľkú záhradu, ktorú sme si prenajali od grófov z kaštieľa. Ako dievča som ju strážila, bratia zatiaľ kosili obilie. Raz sa stalo, že som zaspala pri pasení kráv, keď som sa prebudila, ležali vedľa mňa na zemi a tiež spali," smeje sa babka.
Majitelia sa neskôr odsťahovali do Košútov. „Moja mama u nich kedysi slúžila, aj tam bývala v pridelenej izbe. Oni potom chceli, aby sme od nich celú záhradu kúpili, ale nemali sme toľko peňazí. Tak sme ju vzali do árendy."
Vždy v lete prichádzala rodina z kaštieľa do Lovčíc a odvážali si koč plný ovocia zo sadu v záhrade. „Rástlo tam všetko, čerešne, hrušky, slivky, broskyne, jahody, egreše, maliny... Vtedy tu na poliach pomáhali sezónni robotníci z Liptova a Oravy. Tí si zvyčajne od nás kúpili nejaké ovocie."
Súčasťou veľkej záhrady bola aj rozľahlá lúka, kde sa pásli nielen husi, ale aj kravy, ovce a barany. „Mali sme sa dobre, mali sme kravy a predávali sme mlieko, tak sme si zarobili. Komu bolo dobre, komu bolo lepšie. Nedá sa opísať ako vtedy bolo, dnes je všetkého dostatok, ale nie je to v poriadku."
Záhradu nakoniec kúpil babkin príbuzný, ktorý zarobil peniaze na robotách v Spojených štátoch. „Koľkokrát sa mi sníva, že som v záhrade a on tam stojí."
Museli si na seba zarobiť
Rodina si na seba zarábala všemožnými spôsobmi. „V zime som sedela za stolom počúvala rádio a vyšívala obrusy. Potom som ich predávala v kúpeľoch v Piešťanoch. Tam som sa naučila nemecký jazyk. Kúpeľní hostia mali o výšivky záujem a dobre platili." Kúpele však mali svojich predajcov, a iba tí mohli ponúkať rôzne suveníry. Preto policajti ľudí bez povolenia pokutovali. „Ale našli sa aj takí, ktorí sa nechali uplatiť za dvadsať korún," dodáva.
Na jarmoky zas chodievala babka ponúkať nielen mlieko, ale aj sušené tekvicové jadierka, slivky, varený bôb či dokonca vzácne šafranové korenie, ktoré si sama pestovala. „Ľudia si ho kupovali, ja som z neho tiež varila krásnu žltú veľmi chutnú polievku. Kuchárčenie ma bavilo."
Babka najradšej jedávala zeleninu, najmä špenát, šalát, ale i kapustu. Pripravovala si aj huspeninu. Dnes si pochutí na tlačenke a slaninke. Pred spaním si nezabudne dať štamprlík sladkého alkoholu. Viacej ani nemôže, pretože užíva lieky.
Na konci vojny k nim prišli aj Nemci aj Rusi
Začiatkom apríla 1945 prišli do Lovčíc nemeckí vojaci. Zastavili u Škodových na dvore, tank odviezli do humna, odkiaľ chceli strieľať na blížiacich sa Rusov.
„Bolo to na Veľkú noc, do domu vtrhol vojak, spadol oblečený aj obutý do postele a okamžite zaspal. Nemci u nás zostali celý deň. Na dvore mali poľnú kuchyňu a v našich hrnoch si piekli dolky." Priniesli si aj sud vína. Babka ostala aj s dcérami schovaná v kryte.
Mužov Nemci vyhnali na pole, kde museli kopať zákopy. „Bála som sa, čo bude v noci. Vojaci sa poopíjali a vyspevovali nemecké piesne, poznala som aj slová, niečo som sa naučila ešte na prácach v Rakúsku. Naraz sa ozval krik, odchádzali. Vzali mi aj mosadznú naberačku, ktorú po mne nakoniec šmarili."
V noci dedinčania počúvali ako sa k Zavaru blíži ruské vojsko na autách a tankoch. „Vošli do domu, pýtali si vodku a vajíčka. Prišlo ich veľmi veľa, opäť som sa bála a vybehla som na dvor."
Cez vojnu nebolo kvalitného alkoholu, pil sa domáci špiritus, ktorý nepríjemne smrdel. „Zriedila som ho vodou a dala, nech ho vypijú. Boli to rôzni ľudia, ale nerobili nám zle"
Po prvýkrát navštívila lekára až v deväťdesiatke
Na svadbe pred desiatimi rokmi babka ešte tancovala. Mala energie na rozdávanie. Po čase však dostala srdcový záchvat, po prvýkrát musela ísť k lekárovi a založili jej zdravotnú kartu. „Odvtedy užívam lieky, zoslabol mi zrak, dvakrát mi operovali oči. Aj uši toľko neslúžia, viem, že niekto rozpráva, ale už toľko neroumiem. Preto musia hovoriť nahlas," vysvetľuje babka.
Televíziu dnes nepozerá, cez deň sa modlí, občas sa poprechádza po dvore. V lete sedí v záhrade na hojdacej lavičke, kde si zdriemne. Ešte pred rokom chodila pešo na omšu do kostola v neďalekom Zavare. „Dnes by som už neprešla, museli by ma priviezť autom. Ale obsedela by som tam."
Odkiaľ má babka také pevné zdravie a dlhovekosť vysvetliť nevie. Jej otec i mama zomreli pomerne mladí. Nikto sa nedožil osemdesiatky.
Babka Mária Škodová z Dolných Lovčíc oslávila svoje 101. narodeniny v stredu 28. januára.
