So svojou rodinou bývala na cintoríne v správcovskom byte. Neraz sa prizerala na smrť v priamom prenose.
SEREĎ. Najkrutejšiu vojnu prežila Sereďčanka Alžbeta Vargová ešte ako malé dieťa. „Moja mamička mala osem súrodencov a bývali v trojizbovom byte. Keď sa narodil brat a ja, museli sme sa odsťahovať. Do bytu by sme sa toľkí nepomestili. Odišli sme bývať na cintorín, kde ocko pracoval ako správca. Bolo to pokojné miesto až pokiaľ neprišla druhá svetová vojna," spomína pani Alžbeta Vargová. Sedemdesiatdeväť ročná žena sa na chvíľu zamyslí, prižmúri oči a začína svoje rozprávanie z čias najkrutejšej vojny.
Sereďčanka Alžbeta Vargová má na vojnu stále živé spomienky.
Kopali jamy pre mŕtvych Židov
Keď sa vojna začala, mala pani Alžbeta štrnásť rokov. Veľmi rýchlo zistila o čom vojna je. Nemci zriadili v Seredi koncentračný tábor, do ktorého zvážali Židov z mesta a okolia. Ich mŕtve telá vozili na cintorín. „Pamätám sa, ako na cintorín chodili Nemci so Židmi, ktorých nútili kopať hroby pre svojich mŕtvych priateľov. Raz sa jeden z nich nenápadne vytratil.
Môj starší brat Štefan mu vtedy pomohol, odomkol dvierka na ulicu, aby mohol pred Nemcami utiecť," hovorí Alžbeta. Keď Nemci zbadali, čo sa stalo, vyzliekli jej otca a brata do pól pásu a chceli ich zastreliť. „So súrodencami sme vtedy začali strašne kričať a plakať. Otca a brata nechali teda na pokoji, no dostali ultimátum. Jamy pre mŕtvych Židov museli od tejto chvíle kopať oni."
Veľa svojich priateľov už nikdy nevidela
Na cintorín prišla veľakrát truhla, na ktorej stálo meno Alžbetinho známeho alebo priateľa. „Nemci zabili osemnásťročného syna mäsiara zo Šúroviec. Chlapec pred nimi utekal a skočil do jamy, v ktorej ho zastrelili. Moja mamička práve prala bielizeň, keď doniesli k bráne jeho truhlu.
Pozrela sa a zbadala, že truhla sa hýbe. Rýchlo nabrala vodu a utekali sme k nej. Keď sme ju otvorili, zbadali sme krásneho kučeravého chlapca. Bol už mŕtvy, len nervy ním lomcovali z posledných síl," hovorí.Na cintorín sa často chodili za Alžbetou a jej súrodencami hrávať traja židovský chlapci. „Naša mamička sa vždy hnevala, že sme behali po izbe a jašili sa. Mali sme ich veľmi radi, boli pre nás ako súrodenci.
Jedného dňa sme sa dozvedeli že našich priateľov zobrali Nemci. Deň predtým nás navštívil otec troch chlapcov a povedal môjmu ockovi: Janko, mám také hlásenie, že nás čoskoro prídu zobrať. Svojich rodičov som ukryl, no seba už nemá kam. Nikdy viac sme o veselých chlapcoch nepočuli. Veľmi sme za nimi plakali. Jeho rodičia však prežili. Celú vojnu boli ukrytí u poštára na Pivovarskej ulici. "
Cintorín chceli gardisti zničiť
Jedného dňa nasťahovali gardisti na cintorín muníciu. Jeden Nemec vtedy ockovi povedal, že sa nikto nezľutuje nad ním a jeho rodinou, i keď má päť detí. Cintorín vraj môžu kedykoľvek vyhodiť do vzduchu. Otec Ján preto začal kopať pre svoju rodinu kryt. „Do zeme vykopal dieru, obložil ju doskami, upchal handrami a spravil na drevené dvere. Nemci chodili pre zbrane aj uprostred noci.
Veľmi sme sa báli, že idú cintorín zlikvidovať. Každý z nás mal na stoličke pripravenú svoju kôpku vecí. Vždy sme ich rýchlo zobrali a utekali do toho krytu," rozpráva Alžbeta. Prvého apríla v poslednom roku vojny spala rodina v cukrovare. Situácia sa vyostrovala a na toto miesto sa prichádzalo ukryť mnoho ľudí z mesta. Na druhý deň išiel otec skontrolovať cintorín. Vrátil sa so slovami, že mali veľké šťastie. Na cintorín spadla mína a všetko vybuchlo. Alžbetina rodina a jej blízki príbuzní krutú voju prežili.
Spomienky ostanú navždy v jej pamäti
Od druhej svetovej vojny uplynulo už mnoho rokov. Na tieto roky hrôzy a strachu však Sereďčanka Alžbeta Vargová nikdy nezabudne. Spomienky na mnohé strašné situácie a príhody zostanú navždy v jej pamäti.
„Navrchu truhiel, ktoré Nemci na cintorín nosili bolo niekedy meno, inokedy len číslo. Svojmu ockovi som raz povedala: Tati, po vojne sem prídu pozostalí a nebudú vedieť kde leží ich rodina. Otvorila som žiacku písanku a hroby som potajme začala číslovať a zapisovať k nim mená."
Odvážna dievčina vtedy ešte netušila, koľkí ľudia nájdu vďaka tomuto činu svoje mŕtve matky, otcov či súrodencov. Jedným z nich bol aj pán z Kanady, ktorí prišiel do Serede hľadať hrob svojho otca. „Kráčali sme spolu po cintoríne. Podľa mena som presne vedela, kde sa hrob jeho otca nachádza. Po chvíli sme k nemu prišli. Nastalo ticho. Slovenský emigrant našiel po šesťdesiatich rokoch hrob svojho otca."
