Pre experimentátora Jula Fujaka znamená hudba krok do oblastí s neznámym výsledkom.
HLOHOVEC. Experimentátor Julo Fujak hudbu nepovažuje len za dekoráciu či kulisu, ale za niečo, čo má účel v sebe samom, čiže v tom, že ju máme schopnosť a potrebu počúvať.
Na koncerte odohranom 26. februára 2008 v hypnotickej atmosfére Empírového divadla v Hlohovci sa napriek nízkej návštevnosti naplno podelil o nevšedné zážitky, aké môže priniesť len experimentovanie so zvukom a jeho tvarom.
Vstúpiť do experimentálnych zvukových plôch znamená prežiť dobrodružstvo. Pri stretnutí s niečím pre niekoho možno bizarným a podivným sa otvára cesta k obohateniu osobnosti človeka.
Mnoho ľudí experimentálnu hudbu odsudzuje, pretože ju nechápu, považujú ju len za spleť bizarných tónov, hlukov a ruchov. V akej situácií sa nachádza v súčasnej dobe experimentovanie s hudbou a zvukom na Slovensku?
- Je známe, slovenská hudobná kultúra zaostáva za vývojom. Neznamená to, že u nás nevznikajú úžasné, autentické a zaujímavé diela. Ľudia si zväčša neuvedomujú, že experiment má jednu výhodu a zároveň aj nevýhodu. Je postavený na testovaní a bádaní. Ako vieme z prírodných vied, nie každý pokus sa vydarí... No nevydarené pokusy sa umeleckým experimentátorom neodpúšťajú. Inovatívna hudba však musí ísť aj do rizík.
Nízky záujem o inú - nepopulárnu hudbu na Slovensku je daný aj silnou konzervatívnosťou. Čo všetko je schopné hudobné publikum akceptovať?
- Naše publikum je síce vnímavé i zvedavé, ale i „podivne" svojské. V porovnaní s ostatnými európskymi štátmi má väčšie medzery v poznaní súčasnej hudby. Konzervativizmus a konformita tu totiž majú zapustené hlboké korene, ale je to rôznorodé od mesta k mestu... Často sa stretávam s tým, že postupy a metódy, ktoré používam v mojej hudbe, sa tu označujú za experiment, no v cudzine ide už o niečo ustálené.
Experimentálna hudba stála vždy na okraji, možno aj práve preto, že v nej prebiehali najväčšie a niekedy nepočuvateľné výboje, ktoré ale neskôr inšpirovali rôzne rockové skupiny.
- Doba nebola voči inováciám nikdy obzvlášť prajná, ale prioritou experimentálnej hudby nie je stať sa masovou záležitosťou. Ľudia sú však v súčasnosti navyknutí žiť čoraz pohodlnejšie, málokto sa oddáva riziku neznámeho, siahajú radšej po tom, čo im je známe.
Chodia poväčšinou na osvedčené mená a festivaly, chcú to, čo počujú v rádiách a vidia v televízii. Uprednostňujú, ako hovorieval Frank Zappa, stress fun čiže zábavu za každú cenu, od ktorej je len krok k mentálnej lenivosti a ignorancii. Ale to sa vlastne netýka len hudby...
Vyžaduje experimentovanie hudobné nadanie a virtuózne zvládnutie nástroja? Musí hudobník nástroj dokonale poznať a ovládať, aby „pohol" hudbou a zaujal poslucháča? Alebo zohráva najdôležitejšiu úlohu improvizácia?
- Nemožno stotožniť experimentovanie s improvizáciou, napriek tomu, že tá sa k slovu dostáva čoraz viac. Ešte pred štvrťstoročím bolo nemysliteľné, aby na slovenskom pódiu vystúpili hudobníci, ktorí bez stanovenia témy začali bez prípravy úplne voľne improvizovať a hľadať zvukové plochy vznikajúce práve v tom momente. Dnes sa tento princíp využíva v rôznych súvislostiach a kontextoch, napríklad v rámci intermediálnych a konceptuálnych projektov, ale i pri dotváraní čiernobielych filmov nemej éry.
Samoúčelná virtuozita je príznakom vyprázdnenosti. Naučiť niekoho hrať technicky dokonale sa dá, naučiť ho vytvárať zaujímavú hudbu je však oveľa ťažšie, tu virtuozita veľmi nepomôže. Sú hudobníci, ktorí vôbec nemusia ovládať nástroj z hľadiska tradičných techník a dokážu z neho „vydolovať" hudobne také zaujímavé zvuky, ktoré konvenčne zdatný hráč, limitovaný svojimi návykmi a nebodaj i predpojatosťou, nikdy nedosiahne. Virtuozita ani improvizácia samé osebe nikdy nie sú zárukou kvality.
Svoje miesto majú v experimentoch aj drogy. Téma, o ktorej sa u nás ešte otvorene príliš nehovorí. Dá sa hovoriť o vplyve ich užívania na výsledný efekt alebo ide len o módu?
- Drogy sú témou starou ako umenie samo. Niekto ich môže užívať na zmenu stavu svojho vedomia, ale je otázne, do akej miery je to produktívne. Poznám ľudí, ktorí v triezvom stave tvoria oveľa kvalitnejšie veci, ako tí, čo sa spoliehajú na podporné látky.
Tie totiž nezaručujú, že človek automaticky dosiahne výborný výsledok. V istom zmysle však ide o neprebádanú a u nás dodnes tabuizovanú tému. Prečo niekto potrebuje množstvo cigariet, jointov, alebo ten a ten alkohol, iný zas zelený čaj, alebo len chvíľku meditácie... Ja patrím k tým „triezvejším" (smiech).
Prenáša sa experimentovanie so zvukmi aj do Vášho osobného života alebo ho oddeľujete od hudby?
- Všetci žijeme život, ktorý si vyžaduje každodenne istú mieru improvizácie. Človek si napríklad cez deň naplánuje veľa vecí, ale stačí niečo, čo do toho nepredvídateľne zasiahne, a všetko je inak. Derek Bailey to pomenoval presne: druhy, ktoré stratia schopnosť improvizovať, vyhynú.
Myslím, že nežijem experimentálne, ale môj život sa vyvíja iným smerom, ako som si kedysi želal. Niekedy si hovorím - bohužiaľ, inokedy - našťastie...
Prichádza inšpirácia pre tvorbu zvnútra alebo majú na ňu vplyv vonkajšie udalosti?
- Okolo človeka sa točí množstvo nápadov, nechávam sa inšpirovať rôznymi vecami - útržkami novinových článkov, náhodnými rozhovormi, reklamou. Obklopujú každého, záleží len na tom, ako ich človek vníma, samozrejme, že vo vzťahu ku konkrétnej téme toho ktorého projektu.
Pri tvorbe piesní je zas v hre interakcia rôznych vzťahov: napríklad intonácia a rytmus slova v básni a jeho vtiahnutie, resp. dotvorenie jeho významu v melódii a harmonickom podloží. V tomto sú pre mňa vzorom Vargove a Ursinyho piesne, mám rád Longital a, možno to niekoho prekvapí, i niektoré hity Katky Knechtovej a Pehy.
Viete načrtnúť, čo nové prinesie hudba v tomto storočí a kam sa asi budú uberať jej kroky?
- To netuším, ale je možné, že roztrieštenosť a nesmierna diverzita v hudbe bude pokračovať. Pestrosť je pozitívna, otázne je, čo všetko z nej vykvasí.
Ešte pred takými tridsiatimi rokmi sa dalo hovoriť o istých štýlových príbuznostiach, ale teraz má každý významný skladateľ svoj vlastný jazyk, iný artikulačný princíp, preto treba k nemu hľadať iný kľúč. Sú tu zároveň opodstatnené obavy, či Európa už nie je unavená a presýtená - poslucháčsky aj tvorivo. Keď sú ľudia sú zo všetkého otupení a apatickí, potom ak aj zaznie niečo zaujímavé, málokto zareaguje.
Hľadať spôsob, ako človeka prebrať z letargie k životu - aj to je dôvod, prečo sa vlastne niekto venuje tzv. experimentovaniu.
