Z lekárskej praxe vylúčili takmer všetkých Židov a zhabali im celé vybavenie ordinácií.
Židovských obyvateľov začali ešte viac obmedzovať po prijatí Židovského kódexu v septembri 1941. Vtedy už nesmeli vlastniť viac ako dva plášte, dva letné obleky a jeden zimný. Pozornosť začala vláda sústreďovať na ich domy.
„Súviselo to s pripravovanými deportáciami a vypravením prvých deportačných transportov. Už v prípravnej fáze sa snažila slovenská vláda o úplné ožobráčenie židovských obyvateľov tým, že im ponechala len najnevyhnutnejšie veci, ktoré si mali vziať so sebou,“ píše Veronika Slneková vo svojej štúdii Arizácia židovského majetku.
V Trnave žilo v roku 1938 asi 2470 obyvateľov židovského vierovyznania. Obrovské množstvo z nich malo svoje zastúpenie v hospodárskom živote mesta. Okrem živnostníkov, tu boli aj majitelia tovární či veľkostatkári.
Vypálili obidve synagógy, predávali zhabaný majetok
Protižidovské nálady pretrvávali v Trnave už dlhšiu dobu. Ich podnecovateľom bola najmä Hlinkova garda, ktorá v uliciach mesta vyvíjala antisemitskú propagandu.
Židov označovali za univerzálnych nepriateľov slovenského národa. Organizovali aj pogromy, vrcholom ktorých bolo vypálenie obidvoch synagóg. Svoju Krištáľovú noc Trnava zažila počas vyhlásenia autonómie 7. 10. 1938. Vtedy sa počas osláv verejne a naplno prejavilo protižidovské zmýšľanie.
Manifestujúci ľudia v uliciach vykrikovali rôzne narážky na židov, do okien domov a do výkladov obchodov hádzali kamene. Poškodili aj dve židovské školy.
Hlinkova garda im zhabala automobily, ktoré potom používali jej funkcionári pre svoje súkromné potreby. Keď sa začali pripravovať transporty do koncentračných táborov, vyšlo nariadenie o zaistení židovských nehnuteľností.
„Okresný náčelník ÚŠB oznamoval v apríli 1942, že počet komisií na zaisťovanie nestačí,“ uvádza Slneková. A to ich zvýšili z tridsať až na štyridsať! Židia však v Trnave vlastnili osemsto bytov. Okresný úrad musel riešiť aj problém zmiešaných manželstiev. Vtedy bol majetok napísaný na príslušníka nežidovského pôvodu, aby sa zachránil. V Trnave bolo 39 takýchto prípadov. „Po skončení celej akcie referoval Obecný úrad v Trnave, že hotovosť je uložená na zvláštnom konte mesta,“ píše Slneková. Takisto dali do úschovy aj cenné papiere, vkladné knižky a strieborné veci. Židovské byty boli zapečatené.
Zabavené veci predávali na dražbách
Zhabané židovské predmety sa predávali na verejných dražbách. V Trnave začali už 4. mája 1942 a trvali až do januára nasledujúceho roku. Zapečatené židovské byty podľahli útoku zlodejov, pretože ich nikto nestrážil. Údajne sa na krádežiach židovských hnuteľností zúčastňoval tiež daňový úrad, ktorý zodpovedal za vedenie dražieb. „Týmto problémom sa zaoberal aj okresný úrad. Okresné žandárske veliteľstvo v Trnave potvrdilo, že nábytok, koberce a prádlo po odsťahovaných židoch odpredal daňový úrad svojim známym a pod cenu,“ poznamenáva Slneková.
Problémy s krádežami a aj falošnými komisiami, ktoré lúpili v židovských bytoch riešilo až ministerstvo financií. Úradník Szoke z trnavského daňového úradu vzal 28-tisíc korún, Michael Siegel zas sfalšoval zápisnicu.
Vyšetrovanie takýchto prípadov nemalo okrem preloženia na iné pracovisko vinníkov žiadnu súdnu dohru. Odporučenie komisie znelo - zabudnúť na to, čo sa stalo.
Obchody si museli Židia viditeľne označiť
Nenávisť voči Židom postupne narastala. Vyšiel zákon o tom, aby každý židovský obchod mal tabuľu s nápisom Židovský obchod alebo Židovský podnik. Cieľom opatrení bolo ľudí upozorniť na to, aby u Židov nenakupovali. Obyvatelia si však mysleli, že tieto obchody sú pred livkidáciou a začali v nich hromadne nakupovať.
Predajne, ktoré prevádzkovali kresťanský obchodníci v tom čase údajne zívali prázdnotou. Aspoň tak píše dobová tlač. K Židom chodili nakupovať manželky štátnych a verejných zamestnancov a činiteľov Trnavy. „Napriek tomu, že bojkot židovských podnikov a obchodov nenadobudol organizovanú podobu, predsa sa odrazil na znížení obratu židovských podnikov,“ píše Slneková.
Po Mníchovskom diktáte označila slovenská vláda židovské obyvateľstvo za nespoľahlivé. Prednostne im mali byť odnímané živnostenské oprávnenia.
Zarizovali podniky aj obchody
Väčšina továrenských podnikov sa postupne pripravovala na arizáciu. Časť z nich však zlikvidovali. Do funkcií správcu židovského podniku menovali dočasného správcu, ktorý ho vo väčšine prípadov neskôr zarizoval a prevzal do vlastníctva.
„Diamantovú teheľňu arizovala známa trnavská persona Jozef Záhorský, ktorý bol zástanca tvrdého antisemitizmu a organizátor hlučnej protižidovskej kampane. Aj takto režim odmeňoval spoluriešiteľov židovskej otázky,“ uvádza Slneková. Podobne dopadol aj prípad Kohlmanovej továrne na rybie konzervy, ktorú dostal najprv dočasný správca Čenkey a neskôr ju previedli na Wagnera.
O tom, aká bola v čase arizácie židovských podnikov v uliciach Trnavy atmosféra archívy mlčia. „Nemôžem teda z prvej ruky hovoriť o udavačstve, korupcii či karierizme, ktoré arizáciu sprevádzali na Slovensku a viedli k jeho morálnemu krachu,“ píše. Štát arizáciou takýchto podnikov prišiel o dane. Noví majitelia ostali bezradní a židovské továrne nevedeli riadiť.
Tri štvrtiny trnavských podnikov, ktoré patrili Židom slovenská vláda zlikvidovala. Iba tie lukratívnejšie zarizovala. Výber človeka, ktorý dostal židovský podnik, bol podmienený zvyčajne pôsobením vo vládnej strane. Na odborné kritériá a schopnosti viesť podnik sa v tom čase nehľadelo.
„Otázkou ostáva, či noví majitelia podnikov zvládli svoju novú úlohu, koľkí z nich mali skutočný vzťah k ľahko nadobudnutému vlastníctvu a seriózne sa venovali vedeniu podniku, a z ktorých sa arizátori stali iba zo zištných dôvodov, vidiac tak spôsob na rýchle obohatenie,“ pripomína v štúdii Slneková. Na Slovensku bol v tom čase nedostatok kresťanských odborníkov. Chýbal aj slovenský kapitál.
Arizácia židovského majetku sa skončila počas deportácií do koncentračných táborov. Reštitučný zákon z roku 1946 sľuboval Židom prinavrátiť ich zhabaný majetok, no vo väčšine prípadov nebolo komu, pretože celé rodiny zahynuli v neľudských podmienkach koncentračných táborov.
Z materiálov Ústavu pamäti národa spracoval Rasťo Piovarči
KTO ARIZOVAL V TRNAVE
Bzduch Ján Ing., Bernadič Pavel, Orlický Augustín, Hričovský Ján, Scheer Alexander, Sadloň Jozef, Vöröšová Božena, Polák Štefan, Šmidovič František, Horváth Peter, Púček Štefan, Čavojský Štefan,
Ostáš Pavel, Trančíková Želmíra, Beňovič Jozef, Schneiderová Mária,
„Železospol“ Fischer - Ing. Karol Mahdala Štefan, Lupták Gejza a Luptáková Antonia, Szomolányi Michal Ing., Holleš Rudolf, Jurák Gabriel, Faludi Quido, Šarmír Pavel, Hohoš Vojtech, Hanko Vojtech, Jamborová Gizela, Bilik Záhorský Jozef,
Hlavné veliteľstvo HM, Radošovský František, Hutta Rudolf, Alchus František, Luptáková Anna, Remenár Ernest, Valentovičová Anna, Kramár Michal, Hronec Juraj, Kováčik Andrej,
Karaman Ľudovít a syn, „Uhlospol“ maj. Juraj Soják a Rottová Irena, Sameková Alexandra, Sersen Štefan, Remenár Rudolf, Mocková Terezia, Wagner Viliam,
Oršula Jozef a Oršulová Irena, Höfer Hugo, Irová Terézia, Michaletz Mikuláš, Pallová Štefánia, Varadín Vojtech, Sirotiaková Ella, Bilka Anton,
Krapfová Anna, Režuchová Edita, Kovarský František, Jančovičová Aurelia, Nikodém a Šimkovič, Gál Rudolf, Kováčič František, Lanák Viliam, Kubička Viktor, Chraščelová Valeria, Stríž Pavel, Králiková Katarína, Marčanik Vincent, Galbavý Jozef, Raschková Otilia, Kovač Igor, Berkeš Pavel, Steinerová Livia, Tomčanyi Štefan, Petrovičová Margita, Tomašík Ondrej, Raffay Jozef, Vysudil Karol, Silbersdorf Mária, Petráš Štefan, Lančarič Izidor,
Obeda Jozef, Hochel Jozef, Benko František, Mrva Michal, Adamíček František, Hokynková Amália, Shwarz Edmud, Vrba František, Hričovský František, Gschwendt František,
Uhliariková Irena, Černuška Jozef, Bzduch Samo, Galovičová Otília, Döményi Rudolf, Hrdina Pavel, Andraščík Michal a spol., Minkus Annie a Felicitas, Fodor Ján
ZDROJ: ÚPN
