Článok pokračuje pod video reklamou
V kalendári strieda jeden sviatok druhý a práve na tento týždeň pripadá devätnáste výročie udalosti, ktorú každý nazýva inak. V kalendári je zaznamená ako Deň boja za slobodu a demokraciu. Niekto jej hovorí nežná alebo sametová revolúcia, niekto prevrat a ja ju len tak pre seba nazývam štrnganím kľúčmi. Veľmi dobre sa to pamätám, mám v živej pamäti celý sled udalostí a aké rýchle tempo naberali, pamätám sa, akí boli ľudia nadšení z náhleho závanu slobody a aké plné boli námestia. Devätnásť rokov je čas, počas ktorého vyrastie z novorodenca dospelý človek. A ja premýšľam, kedy aj tá naša demokracia bude dospelá. Ale prišiel som k názoru, že to tak rýchle nebude. Premýšľam a porovnávam, čo bolo predtým a čo je teraz, čo sa zmenilo k lepšiemu a čo k horšiemu a nemám na mysli. práve tak často spomínaný liter mlieka za dve koruny. Sumarizujem iné veci. Napríklad medziľudské vzťahy.
O politike radšej nebudem hovoriť, som ňou dosť sklamaný. Predstavoval som si všetko ináč, ale zrejme nie som jediný, čo bol pomerne naivný a ktorý prišiel o mnoho ilúzií. Politika je ako ľadovec. Asi len tá jedna sedmina je na povrchu a ostatných šesť je pod čiarou ponoru. Možno je to tak dobre, keby sme vedeli všetko, čo sa odohráva v zákulisí, mohli by sme zaspávať iba po uspávacích práškoch. Je škoda nad tým meditovať, veci sú také aké sú, čas sa nedá vrátiť. A každý má svoj život a musí povedať sám za seba, či mu tá zmena priniesla viacej pozitívneho alebo negatívneho. Budem teraz hovoriť, možno trochu samozvane, za vozíčkarov. Do tohto dátumu bola väčšina z nich zatvorená doma alebo v ústavoch.
Moji rodičia takýto prístup neakceptovali. Aby som sa dostal von medzi ľudí, otec mi vlastnoručne vyrábal „ buginky“,. Vtedy totiž neboli žiadne invalidné vozíčky pre deti v mojom veku. Možno až ako desaťročný som dostal detsky invalidný vozík. Vôbec nechcem povedať, že všetko je teraz ideálne. To ani zďaleka nie. Ale po devätnástich rokoch mám pocit, že nás už ľudia začínajú vnímať a možno aj akceptovať a dúfam, že už chápu, že sme ako oni. Rozdiel je len v tom, že miesto nôh používame kolesá.
RICHARD GREGOR
