Informáciu o udalostiach v Prahe zo 17. novembra 1989 priniesli do Trnavy herci. Tí sa správu o zbitých študentoch dozvedeli počas divadelného predstavenia v Štúdiu S v Bratislave.
Herec Vladimír Oktavec v zborníku Verejnosť proti násiliu v okresoch a regiónoch z roku 2005 uvádza, že ak by neboli rozbuškou k revolúcii udalosti v Prahe, tak potom predstavenie, ktoré v ten deň odohrali. Autorom divadelnej hry bol George Švajda a sa volala Pomoc.
„Drasticky prezentovala ohavnosť a zhovadilosť komunistického režimu,“ spomína. V nedeľu sa konala umelecká beseda a pondelok 20. novembra sa trnavské divadlo pripojilo k štrajku a prestalo hrať.
„Hneď ráno však prišla do Trnavy ideologická tajomníčka z Bratislavy aj s ďalšími ľuďmi a zavolali si vtedajšieho riaditeľa divadla Mikuláša Fehéra na koberec. Chceli vedieť, čo sa deje,“ vysvetľuje historik Peter Horváth, ktorý sa tejto téme venuje.
Fehér stál na strane hercov aj napriek tomu, že bol členom komunistickej strany. „Riskol svoju existenciu a pridal sa na stranu revolúcie. Nadriadeným povedal, že herecký tím rozhodne, čo robiť,“ doplňuje Horváth. Fehér dokonca verejne vystúpil zo strany a zahodil červenú knižku.
„Musím sa priznať, že sa ma hlboko dotklo, ako bezostyšne ma klamala KSČ, ktorá ešte celý týždeň po udalostiach v Prahe nás presviedčala, že tam bolo zranených len 38 študentov,“ napísal v druhom čísle revolučných novín Trnavská verejnosť.
V trnavskom Divadle pre deti a mládež sa žiadne z avizovaných predstavení do konca roka neodohralo. Herci vždy pred začiatkom vyšli na javisko a ohlásili diskusiu o demokracii. Veľkú sálu divadla od septembra rekonštruovali, preto sa všetky debaty odohrávali v Zrkadlovke, kam však vošlo oveľa menej divákov.
V jednej z kancelárií divadla začala vznikať centrála trnavskej Verejnosti proti násiliu. S ňou tesne susedila miestnosť, kde pôsobili komunisti snažiaci sa zvrátiť prebiehajúce udalosti.
„Trnava bola jedno z prvých miest, kam prišli myšlienky nového života,“ upozorňuje Horváth. Herci trnavského divadla postupne telefonovali do všetkých divadiel a vyzývali kolegov, aby sa pripojili k štrajku. Ozvali sa aj riaditeľovi nitrianskeho divadla. Súbor bol v tom čase na zájazde v Ukrajine.
„Dali im výzvu, aby predstavenie neodohrali. No herci sa čudovali, pretože nevedeli, čo sa deje u nás,“ ozrejmuje Horváth. Dokonca si mysleli, že Trnavčania sa opili a robia si z nich žarty.
Do študentov vraj chceli strieľať
Druhá vlna revolúcie prišla do Trnavy prostredníctvom študentov. Na centrále VPN v Bratislave sa dozvedeli, že mnohé vysoké školy majú zákaz slobodného prejavu. Trnavskí študenti z technologickej fakulty vstúpili v stredu ráno 22. novembra do štrajku, no počas dňa sa na nátlak vedenia školy stiahli a stávku zrušili.
„Z Bratislavy prišla delegácia, v ktorej boli aj herci Štefan Kvietik, Ľubomír Paulovič a Vlado Oktavec. Chceli viesť dialóg so študentmi. Vtedajší kvestor fakulty ich prijal, ale diskusiu zamietol,“ doplňuje Horváth. Študentský výbor si však diskusiu presadil. Podľa spomienok Vlada Oktavca sa študenti stretli v aule univerzity, odkiaľ popoludní vyšiel sprievod na námestie pred divadlo. Tu sa začal prvý míting. Dodnes nepotvrdené, ale ani nevyvrátené informácie hovoria o tom, že Ľudové milície boli v plnej pohotovosti. Od ideologického tajomníka okresu dostali rozkaz pri nepokojoch strieľať do študentov. „Predseda Mestského národného výboru ani predseda Okresného národného výboru však žiadne opatrenia nerobili,“ upozorňuje Horváth.
Manifestácie sa konali každý deň a začínali o piatej hodine popoludní. Moderoval ich Vlado Oktavec a na balkón divadla si pozýval rôzne osobnosti. S prejavom tu vystúpil historik Jozef Šimončič či herečka Soňa Valentová. Keď na tribúnu vyšiel vtedajší okresný tajomník pre ideológiu, študenti ho vypískali.
„Na tieto mítingy chodili rôzni ľudia. Nielen tí, ktorí mali vzťah k tomu novému, čo sa rodilo, ale prišli sem aj zo zvedavosti. Boli tu rôzni vagabundi, i ľudia, ktorí videli v týchto zmenách nové šance. Takisto tu postávali eštebáci a pozorne sledovali situáciu.“
Pracovníci mestského úradu dokonca dostali pokyn, aby fotografovali priebeh manifestácie na námestí. Takto si mali zachovať dôkazy, ak by sa revolúcia nepodarila.
Spočiatku na mítingy chodili najmä študenti. „Ľudia nemali odvahu vyjsť do ulíc, lebo sa báli, že prídu o zamestnanie. Mnohí z nich mali výhodné zamestnania. Počas generálneho štrajku sa už zapojili takmer všetci, vtedy pracovali iba poctiví komunisti,“ objasňuje historik Peter Horváth.
Na námestí odzneli z balkóna tri požiadavky, ktoré mali Trnave pomôcť prinavrátiť jej stratenú tvár. Historik, riaditeľ Štátneho archívu Jozef Šimončič vyslovil požiadavku postaviť Sochu sv. Trojice na jej pôvodné miesto.
Noviny Trnavská verejnosť vyhlásili konkurz na nový názov hlavného námestia. „Vieme, že zvíťazí ten najsprávnejší, najtrnavskejší, ľudsky teplý, priamo od srdca. Tak ako je námestie srdcom nášho mesta,“ písali noviny vo svojej výzve v prvých januárových dňoch roku 1990.
Socha generála Milana Rastislava Štefánika mala byť opäť inštalovaná do parku. Vzišla aj myšlienka na obnovenie univerzity a dať tak Trnave opäť štatút univerzitného mesta. Sochu Štefánika vybrali z radničnej pivnice, bol zabalený a uložený v drevenej bedni. V máji roku 1990 Štefánika po tretí raz umiestnili do parku za knižnicou. Obnovenie univerzity však trvalo ešte nasledujúce dva roky.
Moc ležala na chodníku
Už v prvých revolučných dňoch začala v Trnave vznikať nová politická strana, neskoršia Verejnosť proti násiliu.. Zatiaľ nemala názov a ako hlavný vodca v nej pôsobil Vlado Oktavec.
„Boli sme pri tých začiatkoch revolúcie a nejakým spôsobom sme to rozbehli, ale pociťovali sme, že to takto nemôže ísť ďalej a musia prísť demokratické voľby a niekto bude riadne zvolený. Ale našli sa ľudia, ktorí nemali problém s tým, že sú samozvanci, či sú zvolení alebo nie,“ hovorí v zborníku Verejnosť proti násiliu Vlado Oktavec.
„Postupne do centrály v divadle prichádzali ďalší ľudia. Neskôr vznikali ďalšie strany. Kresťansko-demokratická strana dokonca získala rozhodujúci vplyv v Trnave,“ vysvetľuje. Strany sa postupne chytali moci, ktorá doslova ležala na chodníku. Nemali žiadne členské preukazy ani známky. Postupne si zriaďovali kancelárie. VPN sa z divadla presťahovala do dvora bývalej Slovenskej knihy na terajšej Hlavnej ulici, vtedy ulici Februárového víťazstva. Študentské fórum sídlilo na Vajanského ulici.
Pôvodný poslanecký zbor mesta postupne vystriedali noví ľudia a prvým porevolučným primátorom Trnavy sa stal Imrich Borbély.
„Trnava sa politicky zlomila už pri oslavách 750. výročia v roku 1988, kedy v septembri stretli na radnici cirkevní predstavitelia mesta a komunisti. To bolo dovtedy nemysliteľné,“ pripomína Horváth.
Vtedajší minister kultúry Miroslav Válek pre Trnavu získal niekoľko miliónov korún na obnovu námestia a rekonštrukciu zničených historických budov. „Bola to demonštrácia nastupujúcich nových časov,“ dodáva Horváth.
RASŤO PIOVARČI