Článok pokračuje pod video reklamou
„V Poľsku som pracoval na svojom prvom diplomatickom poste. Keď som sa zaujímal o nový post, opäť v Poľsku, vtedajší minister namietol, že „tam všetko už dobre poznám,“ usmieva sa pri spomienke Ladislav Volko. Sám vtedy netušil, že v najbližších dňoch bude stáť pred lákavým, no neľahkým rozhodnutím.
Dostal ponuku na miesto veľvyslanca v Indii, kam mal odcestovať s celou rodinou. „Bol to šok. Na rozmyslenie som mal len pár dní. Indiu som navštívil už predtým a veľmi na mňa zapôsobila. Bola to veľká príležitosť i výzva a takáto ponuka sa jednoducho neodmieta,“ hovorí bývalý veľvyslanec.
Krajinu si zamiloval hneď pri prvom kontakte
Už na dovolenke v roku 1984 zostal Ladislav Volko Indiou natoľko očarený, že po návrate založil Kruh priateľov indickej kultúry, dnes India klub. Stretávali sa tu cestovatelia a milovníci tejto orientálnej krajiny. „Z klubu som mal veľa informácií o krajine a neskôr mi to veľmi pomohlo. Zvyknúť si na niektoré miestne zvyky však nebolo celkom jednoduché.“ Čas v Indii nehrá až takú rolu, ako sa nám to na prvý pohľad zdá. A to ani vtedy, keď pôsobíte v diplomacii. „Raz, celkom na začiatku pobytu, sme sa aj s manželkou, ponáhľali na stretnutie, ktoré začínalo o deviatej. Keď sme prišli na miesto, nikoho tam nebolo. Až šofér ma upokojil, že o pol desiatej už na mieste určite niekto bude,“ smeje sa bývalý veľvyslanec.
Do Indie priniesol výstavy slovenských výtvarníkov
Na práci diplomata je najťažšie vybudovať si takú pozíciu, aby ste si získali rešpekt a ľudia vám dôverovali. V krajine s celkom odlišnou kultúrou to nie je jednoduché. „Bol som veľvyslancom pre Indiu, Bangladéš, Srí Lanku, Maledivy, Nepál a teritoriálne Bután. Je to rôznorodá a rozsiahla oblasť, kde má Slovensko veľké hospodárske záujmy. Dôstojná reprezentácia našej krajiny bola preto dôležitá.“ Kontakty sa dajú najlepšie a najpríjemnejšie nadviazať prostredníctvom kultúry.
Na túto kartu vsadil aj Ladislav Volko. „Do Indie som napríklad priniesol dve slovenské výstavy mojich priateľov výtvarníkov. V tejto krajine veľmi záleží na tom, aký významný človek výstavu otvára. Keď prišiel na otvorenie výstavy Martina Činovského jeden z najväčších indických umelcov Satish Gujral, písalo sa o nej vo všetkých novinách.“ V diplomatických kruhoch sa za ukazovateľa dobrej práce veľvyslanca považuje napríklad aj to, ktorí významní ľudia sa z partnerskej krajiny zúčastnia osláv štátneho sviatku. „Ak pošlú ako čestného hosťa, ministra, je to dobré. Ale ak pošlú viceprezidenta, je to skvelé. Na náš štátny sviatok prišiel viceprezident. A nie len raz.“
Na Slovensku vás pochváli málokto
Ladislav Volko sa v ďalekej krajine zapísal výborným menom. Aj vďaka takejto prezentácii, sa o malej krajine v srdci Európy dozvedeli ľudia viac. Viceprezident Indie poctil výnimočným ocenením desať veľvyslancov zo sto dvadsiatich. Bol medzi nimi aj náš, slovenský veľvyslanec. Smutne však konštatuje, že na Slovensku sa mu veľkého ocenenia za jeho prácu neušlo. „Zachránil som napríklad dôležitý obchod na Srí Lanke. Naša krajina doň investovala milióny dolárov. Ak by sa niečo také stalo v inej krajine, dostal by dotyčný štátne vyznamenanie. Mne nikto nepodal ani ruku,“ spomína.
Ladislav Volko sa dobrým menom zapísal aj v Poľsku. Vo Varšave založil Slovenský inštitút, ktorý má slúžiť na propagáciu Slovenska. „Inštitút stojí štát nemalé peniaze, no zatiaľ je to najefektívnejší spôsob ako sa presadzovať v zahraničí.
„Vďačnosť nie je charakteristickou vlastnosťou Slovákov. Mnohokrát si nevážime ani sami seba. V Indii si vážia všetkých ľudí, ktorí chcú pracovať, vážia si skúsených a vzdelaných ľudí. Hoci s Poliakmi máme veľa spoločného, i toho negatívneho, v kultúre sa máme veľa čo od nich učiť. Zhodou okolností i Indovia i Poliaci majú podobné dominantné danosti: sú úžasní patrioti, ale i obchodníci a vedia sa veľmi dobre prezentovať. Smutné je, že na slovenskou dominantnou vlastnosťou je hlavne závisť.“ Podľa Ladislava Volka to má každý človek, ktorý niečo v našej malej krajine dosiahol, už vopred spočítané.
„Na Slovensku máme veľký intelektuálny potenciál, no nevieme ho ani použiť, ani doceniť. Aj preto veľa mladých ľudí odchádza preč. Každý normálny človek potrebuje ocenenie, uznanie. U nás je ho tak málo, akoby sa ľudia báli odovzdať ho iným, lebo im ho ubudne. My oceníme skôr človeka zo zahraničia. Škoda každého vzdelaného, i skúseného človeka, ktorý odíde za ocenením do cudziny a späť sa nevráti.“
DARINA KVETANOVÁ
