Trnavský sochár sa začal tvorbe venovať v roku 2001. Dosiaľ vytvoril približne päťdesiat diel. Jeho diela vznikajú spájaním rôznych materiálov a častí predmetov. Vytvára myšlienkovo zložité artefakty, do ktorých zhmotňuje svoje vízie a sny. Minulú stredu otvorili v Divadle Jána Palárika jeho výstavu s názvom Sochár vízií, ktorá prebieha do konca októbra.
Aký máš talent sa nikdy nedozvieš
Talent Romana Krča Krella objavil William Shiffer, trnavský sochár a medailér, ktorého meno je známe na Slovensku aj vo Francúzku. Schiffer podporoval mladého sochára v tvorbe, niekedy ho k nej doslova uháňal. „Keď som sa ho opýtal, aký mám talent, povedal mi, že to neviem ani ja sám a nikdy sa to nedozviem,“ spomína Roman Krč Krell. Umenie celkom zmenilo jeho prístup k životu. Keď tvoril, uvedomoval si veci o okolitom svete a vnímal ľudskú krutosť. „Do svojich diel dávam seba. Pri tvorbe nad každou vecou plačem. Tento svet je ešte krutejší, ako som si myslel,“ hovorí. V slzách chce utopiť všetku nespravodlivosť sveta a nepoučiteľnému ľudstvu predať posolstvo. „Moje diela vznikajú zo smútku. Radostných diel je veľmi veľa a tiež veľmi veľa radostných umelcov. Ja medzi nich nepatrím, pretože tento svet nevidím radostne.“
Slovania nestratili srdce
Roman Krč Krell vystavoval v minulosti niekoľkokrát v Trnave, Piešťanoch, Bratislave a tiež v Paríži. Najväčšie dojmy na sochárovi zanechala výstava v Paríži. „V Paríži ani nevedia, kde je Slovensko. Chcel som im ukázať, že sme tu, že aj my máme smer a vízie a sme diametrálne odlišní. Ukázať im, že my sme Slovania a že Slovanské umenie ešte prerazí, pretože sme stále nestratili srdce.“ Umelec Roman Krč Krell mal možnosť opäť vystavovať vo Francúzku, i na vzdialenejších miestach sveta. Počas šiestich rokov tvorby dostal mnohé ponuky, no všetky musel odmietať z rovnakého dôvodu. „Na oboch očiach mám ťažký zelený zákal, som chorý človek a nemám toľko síl. Možno sa to dnes nenosí a považuje sa to za vydieranie, no ja som bohužiaľ chorý.
Vedieť pravdu, aj keď je krutá
Roman Krč Krell nie je len sochárom, ale aj básnikom. V Trnave už prezentoval aj svoje básnické zbierky. Jeho tvorba, či už básnická alebo sochárska vyjadruje však jednu a tú istú myšlienku „Nemusím sa vyjadrovať slovami, z mojich diel musí byť každému jasné, čo chcem povedať. Čo chce ľuďom povedať umelec, ktorí má potrebu stvárniť večné zlo? Tvorím rukami, cítim srdcom, očami nevidím.“ Umelec je na svojej ceste sám, nemá nikoho, kto by za neho hral, ako to býva v divadelných súboroch. Blízky vzťah vznikol medzi ním a Williamom Schifferom, ktorý bol ako jeho dedko. „Povedal som Schifferovi, nech ma neklame, nech mi povie pravdu, aj keď je krutá. Povedal, že nemám priateľov ani kamarátov, všetci mi zomreli. A presne tak sa tu cítim. Nevidím tu nikoho, kto by seba ľúbil menej ako všetkých. Ja ľúbim všetkých viac ako seba, preto plačem.
DARINA KVETANOVÁ