Počas posledných, vlastne ako sa má správne hovoriť, počas ostatných, dvoch týždňov som plný dojmov. Tentoraz, viac ako inokedy, sa túžim s vami o svoje zážitky podeliť. Začiatkom minulého mesiaca som dostal pozvánku z galérie. Už samotná pozvánka vyzerala zaujímavo, tak som bol zvedavý, či bude zaujímavá aj vernisáž. Bola, a veľmi.
Takú krásnu výstavu, ako je práve teraz v našej galérii a v synagóge, si ani nepamätám. Je to vlastne jedna veľká rodinná výstava rodiny Zimkovcov, otca Ondreja Zimku, jeho dcéry Miliny a syna Ondreja štvrtého.
Prechádzali sme z miestnosti do miestnosti, až som cítil ako sú prežiarené farbami z obrazov. A v priestore synagógy to boli rôzne sochy a sošky z bronzu, krásne tvarované, mohol som sa ich dotýkať rukou. Povedal by som, že všetko bolo vo veľkom štýle. Od úvodu, cez účasť vzácnych hostí a množstva akademicky vzdelaných umelcov až po občerstvenie. Najprv som sa okúňal, aby som nevyzeral dajako pažravo, ale potom som si povedal – keď dávajú ber a keď bijú utekaj. Nebili, tak som zostal a nechal som sa ponúknuť.
Aby tej kultúry nebolo málo, navštívil som dva koncerty celkom nového festivalu a cappella hudby.
Tento hudobný štýl nie je príliš známy. Sú to vlastne špeciálne zaranžované pesničky rôznych spevákov iba na ľudské hlasy bez nástrojov. Niekto hovorí, že má rád tie pesničky tak, ako znejú v origináli. Mňa ale fascinuje, čo všetko dokážu ľudské hlasy, že nahradia aj hudobné nástroje. Bol som na dvoch z troch koncertných večerov a to čo som počul, bolo úžasné.
Čerešňičkou na torte festivalu bola dánska skupina šestice mladých mužov - baSix. Prekonali vzdialenosť 1200 km, aby sa mohli predstaviť v Trnave. Tak veľmi sa mi páčili, že som si ich hlasy priniesol domov „zakonzervované“ na cédečku.
Na záver vám chcem povedať niekoľko slov o tom, čo som si všimol, čo ma trápi a čo sa týka mňa aj mojich priateľov vozíčkarov. Cestou z mesta k nám na Prednádražie, robili na pár uliciach z nejakého dôvodu rozkopávky. Dúfal som, že keď budú robiť ukončovacie práce, tak urobia na okraji chodníka plynulý nájazd , teda taký, aby sme mohli z neho na vozíkoch bezproblémovo schádzať na cestu a z nej naspäť na ďalší chodník.
Nestalo sa tak. Stojí za zváženie, či by nebolo vhodné, ak už chce byť Trnava naozaj bezbariérovým mestom, aby sa takéto úpravy robili pri podobných prácach automaticky, bez ďalších nákladov na znovuprerábanie už dokončených chodníkov. Tak, a to je všetko, čo som vám dnes chcel povedať.
RICHARD GREGOR