Hodiny baletu začala navštevovať ako sedemročná. „Rodičia sa nás odmalička snažili vychovávať v aktívnom duchu. Neholdovala som športu, preto som chcela vyskúšať niečo iné. Boli dve alternatívy. Krasokorčuľovanie alebo balet,“ prezradila zaslúžilá umelkyňa.
Najskôr to teda skúsila na korčuliach. Príliš sa však na ľade „neohriala“, pretože neznáša zimu. Má rada teplo a slniečko. Ako sama o sebe s úsmevom tvrdí: „Som teplomilná rastlinka.“ Uvedomila si, že pri tancovaní sa človek zahreje, v sále je vždy teplo a ešte do toho všetkého hrá aj hudba. Misky váh sa preto naklonili k baletu.
S baletom sa zoznámila v rodnej Trnave
Písal sa rok 1953 a malá Gabika sa po prvýkrát ocitla na hodine baletu. Tie viedli poprední sólisti SND. Ich profesionálny prístup zanechal na nej pozitívne stopy. Jednoducho ju vtiahli do „hry“.
Nasledovalo štátne konzervatórium a v roku 1965, ako devätnásťročná, dostala angažmán v SND. Na každodenné tréningy nemalo zmysel dochádzať, tak sa presťahovala do neďalekej metropoly. Po 43 aktívnych rokoch sa však znovu vrátila do rodného mesta, kde jeseň života určite nemieni presedieť.
Koniec koncov, to ani nedokáže. Stále čulá a energická dáma v rokoch dáva v súčasnosti hodiny baletu na tanečnom konzervatóriu v Trnave. „Nedávno zosnulý baletný majster a môj dlhoročný spolužiak a priateľ Dušan Nebyla mi začiatkom tohto roku ponúkol „angažmá“ v jeho škole. Chvíľu som premýšľala, no nakoniec som prikývla. A v máji som už bola v Trnave.“
S labutím jazerom zaletela až na Kubu
Pôsobenie v SND ju zavialo počas hlbokej totality do kolísky svetoznámych opier v Paríži, či v Ríme. Zavítala na Cyprus, Sicíliu, do Mongolska i na ďalekú Kubu, kde hosťovala v známom Labuťom jazere. S Fidelom Castrom sa však nestretla. „V Havane bolo príjemne teplo. Pred predstavením som sa nemusela dlho rozcvičovať, hneď som bola v šnúre.“
S československou štátnou políciou vraj nikdy nemala pri odchode, či návrate z cudziny problém. „Národná“ bezpečnosť ju nikdy nevypočúvala, ani sa jej nevyhrážala. Iba rutinná prehliadka na hraniciach „železnej opony“ cestou domov. To bolo všetko.
Dôvod by sa však určite našiel
Koncom šesťdesiatych rokoch minulého storočia, v čase normalizácie nebolo ničím výnimočným, že herci, športovci, alebo vedci emigrovali na „západ“. Najčastejšie počas divadelných predstavení, športových podujatí, či vedeckých seminárov, ktoré sa konali v zahraničí. Jednoducho tam zostali.
„Dostala som viacero ponúk emigrovať. Najčastejšie do západného Nemecka. Vždy som však odmietla. Nedokázala by som žiť bez svojich rodičov, manžela, či priateľov. A navyše som taký lokál- patriot,“ skonštatovala. Pritom išlo o lukratívne ponuky. „Na západe sa vždy zarábalo viac. Mne ponúkali približne päťnásobne viac ako som zarobila v Československu.“
Chcela vždy iba tancovať, o režim sa nezaujímala
„Keď sme raz vystupovali so súborom v Paríži, mala som jednu z hlavných postáv. Vtedy mi prischla prezývka - primabalerína, pretože Francúzi ma inak neoslovili.“
Jedno baletné predstavenie má priemerne asi dve a pol hodiny a jeho naštudovanie zaberie necelé štyri mesiace. Ráno skúška, po nich kondičný tréning, doobedňajšia skúška so zborom a večer trénujú sólisti už samostatne. To je stručný koncept každodenného „drilovania“ jednotlivých baletných póz. „Balet si vždy vyžaduje celého človeka. Je úplne jedno aká bola doba, aký –izmus práve vládol. Ja som skrátka nemala čas sa tým zaoberať.
Mojim primárnym cieľom bolo nacvičenie predstavenia tak, aby si z neho divák odniesol umelecký zážitok a aby si ho prišiel pozrieť znova. To mňa zaujímalo najviac,“ zaspomínala si.
V súčasnosti sa venuje mladým baletným nádejam
Po tom, ako prijala miesto pedagóga v Trnave, sa nič nezmenilo. Opäť je stále na nohách. „Šesť hodín denne počas celého týždňa sa venuje práve mládeži. „Desať mesiacov pracujem a zvyšné dva relaxujem. Najmä na našej chalupe na Liptove,“ uviedla.
„Ak chcem, aby si tie deti niečo zapamätali, musím byť precízna. Balet sa nedá robiť rukami a preto názorná ukážka je to najlepšie. V balete by mal žiak odkopírovať svojho učiteľa.“
Ako nám ďalej potvrdila, súčasné postavenie slovenského baletu je žalostné. „Deti ho študujú osem rokov a potom, ak chcú z neho vyžiť, musia odísť do zahraničia za lepšími zárobkami.
Mladý umelec príde do divadla, nemá byt, ani auto a na výplate približne desať tisíc. V roku 1990, už ako zaslúžilá umelkyňa, som mala v SND jeden z najvyšších platov. Závratných šesť tisíc korún,“ uviedla.
Rezort kultúry si vyžaduje umelca, nie ministra
Kultúra na Slovensku je podfinancovaná. A ani sa jej nevenuje dostatočná pozornosť. Prevládla komercia. „Smotánka, či prominenti. Aké celebrity? To sú predsa „rýchlokvašáky“. A o ne sa bežný Slovák zaujíma najviac. Na umenie už nie je čas.“ Zaslúžilá umelkyňa pocítila najväčší rozkvet v rezorte kultúry, keď jej šéfoval básnik Miroslav Válek v sedemdesiatych rokoch.
„To bol vari najlepší minister kultúry. V prvom rade to bol umelec, ktorý vedel ako to tu viesť. Vedel, čo si vyžadujú jednotlivé profesie. Navštevoval divadlo, vernisáže a pomáhal im. Novodobým ministrom kultúry tento faktor chýba. Nepremýšľajú totiž ako umelci, ale ako úradníci,“ tvrdí umelkyňa.
V Trnave sa vraj usadila zatiaľ natrvalo. Má tu rodinu, priateľov a možnosť odovzdávať svoje umenie zasa ďalej.
PETER BRIŠKA
