Písmo:A^-|A⁺00

Moderátorsky sa ho opäť oduševnene zhostila Adriena Horváthová, predsedníčka miestneho odboru MS a literárneho klubu Bernolák. No a kto recitoval. Legenda interpretácie slovenskej poézie Hilda Michalíková, herci Dagmar Bruckmayerová, Vladimír Jedľovský, Braňo Bajús ako aj Margaréta Partelová a Titus Holič. Vo svetle fakieľ sme sa v nočnom tichu zamýšľali nad významom umenia, literatúry, lásky a krásy s významnou básnickou osobnosťou, prekladateľom, novinárom, šéfredaktorom dvojtýždenníka Kultúra – Teodorom Križkom. Básnik je autorom významných básnických zbierok – Zaklínanie jari, Pokojná v nepokoji, Slnečná noc, mesačný deň, Večernica ranná hviezda, Pošepkala vločka nehu do oblôčka, Smädná voda, Bozk slzou a prekladov poézií takých zvučných mien ako Pasternak, Rilke, Jevtušenko, Tarkovskij a iní. Slovo je pre bežného človeka dorozumievací prostriedok, nástroj komunikácie. Pre básnika je slovo omnoho viac. Aby umelec vedel odovzdať čitateľom to iskrenie medzi slovami, tú energiu, ktorú nazývame básňou, musí sám, horieť. Čo vás priviedlo k poézii? Kam chodí básnik Teodor Križka po slová? - Kam chodia stromy po zeleň svojich korún? Kam chodí studnička po vodu? Asi tam chodieva i sochár po tvary, maliar po farby, skladateľ po noty a básnik po slová... Ale vážne. Neviem, odkiaľ sa báseň berie. Viem iba, že odrazu je tu, celá a celistvá, naplní ma po okraj, rozreže mi tvár a prehĺbi v nej ústa, aby spievali. Sám pre seba genealógiu tvorby odvodzujem od troch očarení. Prvým bola matka, ktorá mi spievala dokola ľudové piesne a do (ne)omrzenia čítala rozprávky. Ona ma naučila kráse. To od nej som získal schopnosť nadchýnať sa aj bežnými, pre niekoho tuctovými vecami. To ona ma vzala za ruku a voviedla ešte v útlom detstve do lesa, kde som vstúpil akoby do inej dimenzie, do iného vesmíru. Opantaný vôňami, farbami a zvukmi zostal som ako uhranutý prírodou a pil z nej ako zo studničky významy, ktoré unikajú ľuďom zabetónovaným na súčasných sídliskách. Stačilo, aby sa potom v puberte k tomuto očareniu pridala láska, a muselo to vytrysknúť, muselo sa to vyliať do literárnej podoby. Vďaka láske som našiel kľúč od trinástej komnaty básne, tej skratky od šírky uvažovania k hĺbke vyjadrovania. No a poézia sa tak stala pre mňa druhým očarením. Trúfam si povedať, že práve syntéza skúsenosti zo života v prírode a umeleckej tvorby ma priviedli k tretiemu životnému očareniu – k potrebe dotýkať sa zmyslu tej nádhery, k potrebe odpovedí na otázky, čo to tá krása vlastne je. A tak som sám pre seba objavil, že krása je jednou z dimenzií Boha, jeho vyžarovaním - podobne ako láska alebo milosrdenstvo. Tvoríte na Záhorí. Tam vznikla aj vaša kniha autobiografických esejí a veršov – Srdce Sizyfos, básnická zbierka Smädná voda, knižka básní pre deti Kresbička drobná navždy visí v ráme, Bozk slzou a ďalšie knihy, ktoré máte v rukopise. Ako sa rodák z východu ocitol na Záhorí? - Už som naznačil, že dotyk s prírodou je pre mňa životodarný. Neviem existovať dlhodobo v meste, kde pre svetlá lámp a reklám nevidieť ani v najväčšej tme hviezdnu oblohu. Takmer štyridsať rokov chodím v auguste na Poľanu – len tak s rukami pod hlavou hľadieť na roj padajúcich meteoritov, ktorý vylieta zo súhvezdia Perseíd. A nikdy sa neviem nasýtiť pohľadu na hviezdne nebo, ktoré považujem za jednu z kníh – podobne ako ľudské srdce, prírodu, či evanjelium. Keď sme roku 2002 pochovávali básnika Aloša Stankovského do zeme v Bílkových Humenciach, Záhorie mi tak učarilo, že som sa na druhý deň musel vrátiť späť, akoby som tušil, že tam na mňa čaká stodesaťročný neporušený domček so záhradou, hotový kus raja na zemi a najmä kus ticha a intimity na sústredenú prácu. Kus súkromného raja s hviezdnym nebom nad hlavou. Tam teda píšem svoje básne a redigujem časopis Kultúra. Tam vznikli niektoré knihy, ktoré ste spomínali, ale napr. aj libreto k opere Šavol, venovanej dvojtisícročnému výročiu od narodenia sv. Pavla, apoštola národov a pre mňa aj apoštola lásky. Ako predseda poroty celoslovenských literárnych a recitačných súťaží O Cenu Slovenského učeného tovarišstva a Kátlovce Paľa Ušáka Olivu spolupracujete i s naším mestom. Ako a kedy sa začala táto spolupráca? - Je tomu už dvadsať rokov, ako ma oslovil Marián Babirát, prvý predseda literárneho klubu Bernolák, aby som sa stal predsedom poroty literárnej súťaže. A tam som stretol úžasných ľudí, ktorí sa nesprávajú podľa toho, ako dujú vetry, ale záleží im na trvácnych hodnotách. Oni stáli napr. za takými úžasnými akciami, ako bola beseda so mnou a s pátrom Svetloslavom Veiglom ešte 9. novembra 1989, teda týždeň pred prvými študentskými nepokojmi v Bratislave a Prahe. Tam som vyzval na demonštráciu za prepustenie „bratislavskej päťky“, internovanej komunistickou mocou v bratislavskom Justičnom paláci. A po prevrate bolo úžasné, že nikomu z Klubu ani len nenapadlo dištancovať sa od čestného predsedu básnika Vojtecha Mihálika. Potom ma pozvala pani Hana Kostolanská k práci na recitačnej súťaži v Kátlovciach, rodnej obci skvelého básnika, slovenského Wolkra - Paľa Ušáka Olivu, kde sme spolu so starostami vytvorili podmienky na jeden nádherný sviatok literatúry. No skrátka, mám pocit, že som obklopený rozumnými ľuďmi, a to ma priťahuje do Trnavy. Objavili sa počas trvania tejto súťaže i výrazné literárne talenty? - Veď práveže objavili. Keby nie, bolo by mi otupno a nevidel by som zmysel toľkej námahy. Ale už len dve mená, ktoré uvediem, sú zárukou, že mladá literatúra žije a nielen žije, ale je schopná aj potvrdiť trvácne hodnoty. Poetka Katarína Džunková z Košíc a prozaik Peter Kubica, to sú napr. výrazné literárne talenty, bez ktorých si neviem kontext mladej literatúry ani predstaviť. Počas vašich literárnych večerov často recitujú deti zo ZŠ A. Merici, ktoré pripravuje p. učiteľka Návojová Mária. Ako sa vám spolupracuje s touto učiteľkou? - Tak za túto otázku sa patrí poďakovať. Pani učiteľka Návojová je prosto hrdosť Trnavy a Slovenska vôbec. Pre mňa je to príklad pedagóga, ktorý do školy chodí nie po zárobok vo forme platu, ale vo forme vymodelovaných detských dušičiek, ktoré trpezlivo, ale aj nástojčivo vedie k víťazstvám v literárnych a výtvarných súťažiach. Kiež by sme mali takýchto osobností desiatky, ba stovky! Trnava je mesto mladých ľudí, univerzít. Má stredoškolská a vysokoškolská mládež záujem o poéziu? Osobný kontakt so spisovateľom formou besedy je snáď najlepšia škola, ako spoznať spisovateľa i jeho tvorbu. V čom vidíte v tomto smere rezervy? - Žiaľ, naša doba je v mnohom doba krivých zrkadiel a ohňostrojov. Rozsýpa farebné sklíčka všade naokolo, iskrí lacnými farbami. Ani sa nečudujem, že mládež tomuto tlaku podľahne. Ale sú i takí, ktorí zavčasu pochopia, že užívať si nie je dostatočný zmysel života. A začnú sa pýtať a hľadať. A pri troche vôle nájdu aj umenie ako model, ako otvorenú cestu k zmyslu. Ako škáročku pod povrch vecí okolo nás. Nakoniec ako zdroj zmysluplného naplnenia voľného času. Už ste prezradili, že ste autorom libreta pôvodnej slovenskej opery Šavol, ktorú v súčasnosti študuje Štátna filharmónia v Košiciach a jej premiéra by sa mala uskutočniť v Nitre na sviatok sv. Cyrila a Metoda. Vypočuje si ju aj trnavský poslucháč? - No, ponúkol som toto dielo, ktoré skomponoval Víťazoslav Kubička, do dramaturgie budúcoročných Trnavských dní. Verím, že aj pre Trnavčanov a hlavne zodpovedných ľudí v kraji a meste je vznik pôvodnej opery príležitosť potvrdiť, že sa vyrovnáme kultúrnosťou a tvorivým potenciálom ktorémukoľvek národu, napr. i tomu českému, kde na rozdiel od našej vlasti majú sedemnásť filharmónií (u nás sú dve). Myslím si, že je priveľký luxus prehliadať umenia, ktoré vzniká ani nie tak vďaka, ale napriek podmienkam, ktoré žijeme. Je to prosto zázrak, že sa v čase duchovnej krízy objaví také náročné dielo ako opera a navyše v spolupráci básnika a hudobného skladateľa. Čo odkáže šéfredaktor Kultúry a čo básnik Teodor Križka čitateľom My Trnavské noviny? - Iba stručne: Aby čítali a čítali pozorne znamenia času. Nie všetko, čo sa zdá nosné, je trvácne, a nie všetko, čo sa dnes javí ako mŕtve, treba ozaj pochovať. Treba mať pri čítaní na pamäti, že vždy je všetko trochu inak, ako sa o tom momentálne myslí a píše. STANISLAVA BORISOVÁ

Článok pokračuje pod video reklamou