Písmo:A^-|A⁺00

K vode pričuchol František Kvotidian ako deväťročný, v roku 1939. Spoločne s kamarátom Františkom Richterom sa zatúlali k starej plavárni za cukrovarom. Oslovili ich starší plavci, či by nechceli vstúpiť do plaveckého klubu. „Pozreli sme na seba a skúsili sme to. Ale nemali sme peniaze na zaplatenie členských poplatkov. No tréner povedal, že ak budeme šikovní a podáme dobrý výkon, dostaneme vstup do bazéna aj šatňu na prezlečenie zdarma,“ spomína sedemdesiatosemročný plavec. Starú plaváreň nechala postaviť ešte Mária Terézia a mala veľmi neštandardný bazén. Chlapci trénovali počas zimy v krytom dvanásťmetrovom bazéne, ktorý patril kúpeľom pri Trnávke. „Až tri roky trvalo, kým sa dostavili prvé úspechy. Plávanie som zobral vážne, pretože nás motivoval nielen tréner, ale aj starší plavci. Rodičia nás v tomto smere nemali čas podporovať, nemali také vzdelanie a ani dostatok financií. Preto začiatky boli omnoho ťažšie ako majú dnešní športovci,“ hovorí. Plaveckí tréneri nazývali mladých športovcov pleskúňmi. K výraznejším výkonom ich poháňali aj tri dievčatá, ktoré patrili k oddielu. „Mali o čosi viac rokov ako my a do každej sme boli platonicky zaľúbení.“ Od olympiády ho delili len sekundy Úspechy začal zbierať František Kvotidian v roku 1947. Vtedy začal trnavský plavecký oddiel súťažiť s Košičanmi, Bratislavčanmi, Trenčanmi. Plávali tri disciplíny – klasických sto metrov kraulom alebo znakom, štafety a vodné pólo. Neskôr skúšali aj štýl motýlik. „Po každom takomto stretnutí som odchádzal unavený, ale stále som sa zlepšoval.“ Už o rok reprezentoval Slovensko na medzinárodných pretekoch v Rakúsku vo Viedni. „To bol pre nás úplne iný svet, dostali sme sa k veciam, o ktorých sme u nás nepočuli ani sme ich nikdy predtým nevideli.“ V roku 1948 sa už pýšil dvoma titulmi. Bol nielen majstrom Trnavy, ale aj Slovenska. Vtedy sa rozhodovalo, kto pôjde na letnú olympiádu do Londýna. V Piešťanoch na súťaži sa malo rozhodnúť. „A tam som prehral, bolo to po prvýkrát. Do Londýna odišiel Bačík.“ Tréner Emil Wágner sa ešte pokúsil Kvotidiana vyslať do Anglicka na vlastné náklady, no ani to nevyšlo, pretože sa mu ako športovcovi prestalo dariť. „Ani na ďalšom preteku sa mi nepodarilo zaplávať dobrý čas.“ No už nasledujúci rok získal opäť titul majster Moravy. Tu získal krištáľovú sochu plavca, ktorú si pri svojom odchode v roku 1953 do Prešova nevzal, ale daroval ju kamarátovi. Odišiel učiť do Prešova A tak ostala dodnes v Trnave. Na východnom Slovensku zanevrel na šport. Musel sa venovať učiteľským povinnostiam. Mnohí sa z jeho odchodu z plávania tešili, pretože prišli o silného konkurenta. Iní zas hovorili, že zradil rodné mesto. Z Trnavy však musel odísť na príkaz vtedajšieho povereníka školstva. „Náhle som prestal s plávaním, čo sa prejavilo aj na mojom zdravotnom stave. Plavci majú od výkonov väčšie srdce, takže stagnácia mi uškodila.“ Prekonal infarkt, prišli aj ďalšie zdravotné problémy. Neskôr sa však k plávaniu opäť vrátil, ale len rekreačne. RASŤO PIOVARČI

Článok pokračuje pod video reklamou