16. sep 2008 o 0:00
Indické dobrodružstvo
Krajina plná kontrastov. Na jednej strane stoja majestátne paláce a pod nimi vládne neuveriteľná chudoba. Pre Trnavčana Gabriela „Gaba“ Suska (24) bola práca v Indii exotickou výzvou , ktorej sa ihneď chopil. Ani viacero ťažkostí, ktoré sa stali takmer ka
India je približne tak veľká ako celá Európa a svojou rozlohou sa považuje za siedmy najväčší štát na zemeguli. Približne miliarda obyvateľov ju zaradila na druhú priečku najľudnatejších území sveta, hneď za Čínu.Veľká krajina však znamená aj veľké problémy. Tie pocítil aj Gabo z malého Ríma. India je jednoducho iná.
Iný kraj, iný mrav
Indiu si vybral zámerne. Zoznámil sa s ponukou istej organizácie, ktorá sprostredkováva pracovno- spoznávacie pobyty v rôznych častiach sveta. Rozmanitá a najmä rozľahlá krajina ho vždy lákala. Svojou bohatou históriou, kultúrou, či zvykmi s ktorými sa nestretnete nikde na svete.„Takmer všetky informácie o pobyte, krajine, ktoré som si ešte na Slovensku prečítal vo mne evokovali neistotu a obavy zo života, ktorý ma tam čakal. India mi pripravila množstvo situácií, ktoré by som nečakal ani vo sne,“ zaspomínal Gabo.
Problémy hneď na letisku
Indické mesto New Delhi sa stalo na necelý rok jeho novým domovom. Priama linka z Budapešti „preletela“ bez akýchkoľvek problémov. Nádherný let ponad Himaláje bol jeho najväčším bonusom.
Problémy sa začali až po vystúpení z lietadla na indickom letisku. „Bolo presne 1. novembra, pol tretej ráno a mňa ovalilo neopísateľné teplo a veľmi špecifický zápach, ktorý neucítite snáď nikde inde. Bola to zmes smogu, vlhkosti a smradu.“ Letisko špinavé a množstvo tmavých tvarí hľadia na belocha ako na zjavenie. Jeho naivná predstava, že niekto zo stotisíc ľudí na letisku bude držať tabuľku s jeho menom sa zakrátko rozplynula, keď ani po hodine krúženia po termináli nikoho nenašiel. „Po viacnásobnom obchádzaní letiska som padol do oka miestnym „veksklákom“. Pomyslel som si, že je už so mnou koniec.“
Nikdy neverte indickým policajtom
Zostávala jediná možnosť. Telefónne číslo slečny, ktorá bola jeho indickou spojkou. „Telefónne slúchadlo bolo tak špinavé, že som si ho ani nepriložil k uchu. Jednoducho som doňho iba kričal z diaľky.“
Cesta na miesto, kde sa mohol zložiť, trvala približne hodinu taxíkom z letiska. „Miestny taxikár ma ihneď odhadol. Zmätený Európan, nič netušiaci, nikomu nerozumie. To sú pre nich najľahšie obete, ktoré môžu ošklbať o peniaze.“ Nedôveroval mu, preto sa poradil s policajtom, stojacim neďaleko. Ten ho ubezpečil, že sa niet čoho obávať. Opak bol však pravdou. Taxikár i policajt boli komplicmi, ktorí si na turistoch privyrábali. Po strastiplnej ceste a „mastnej“ sume za odvoz konečne dorazil do domu slečny, ktorá ho mala pôvodne čakať na letisku. „Práve začalo svitať a zrazu som sa ocitol v zastavanej štvrti, dvadsať krát špinavšej ako Coburgova ulica v Trnave.“
Po úvodných ťažkostiach začal spoznávať krajinu
Po krátkom spánku, či skôr ležiacej polohe so zapnutým ventilátorom, svitlo na lepšie časy. Už nebol sám v cudzom svete. Kamarátka Smriti sa oňho dokonale postarala.
Pripravila raňajky, poukazovala mu okolie, zobrala ho na autobus, či pomohla mu odtlačiť kravu blokujúcu cestu. Gabo sa ich chytať neodvážil, vzhľadom na ich posvätnosť.
„Indické kravy sú priamo závislé od ľudí, pretože namiesto zelenej trávy sa živia ich odpadom.“ Sú vraj všade a patria medzi najfotografovanejšie atrakcie Indie. „Všade navôkol panovala neuveriteľná chudoba, špina, či množstvo vychudnutých túlajúcich sa psov, často agresívnych. Pohľady okoloidúcich ľudí ma doslova pichali. Čudovali sa čo tam vlastne robím. Snáď viac ako ja sám.“
Stretnutie s dobrotami indickej kuchyne
Najpoužívanejším korením je kari, či masala, strava je bohatá na zeleninu, no všetko je až príliš mastné.
„Moja prvá ochutnávka kuchyne mala jednoduchý scenár. Najskôr ostych dať si niečo do úst, potom prekvapenie z chuti jedla, ktorú však vystriedalo zdesenie a následné zvracanie. To bol však iba nezvyk cudzinca. Postupne som si ich kuchyňu zamiloval a dodnes, už doma v Trnave, patrí kari medzi moje najpoužívanejšie koreniny.“
Zo zeleniny si zamiloval fazuľové struky. Tie pripravujú spoločne s rôznymi omáčkami. Z ovocia prevláda najmä mango, ktoré je počas sezóny skoro zadarmo. Kuracie, bravčové mäso dostať bežne kúpiť v obchodoch a supermarketoch.
Aj hovädzie, ale vzhľadom na to ako tam kravy žijú, nemal odvahu ho okúsiť. Najesť sa dá aj na ulici. Je to síce výborná chuť, avšak na úkor hygieny. „Keď človek vidí, ako predavač umýva tácky vo vode, kde si následne umýva aj ruky, prejde ho chuť. A treba sa vyvarovať podávaniu ľavačky pri zdravení. Tou si Indovia totiž vytierajú zadok.“
Na cestách má prednosť silnejší, väčší, či hlučnejší
Situácia na cestách sa dá stručne charakterizovať ako dopravný chaos. Križovatka funguje na princípe, kto je väčší, hlučnejší ide ako prvý. Hierarchické usporiadanie na cestách tam jestvuje v línii: kamión, nákladiak, osobné auto, motocykel, bicykel a až potom chodci.
„Ak sa táto hierarchia naruší, väčšinou treba volať do práce, že budete meškať,“ zaspomínal na vlastnú skúsenosť. Do práce preto cestoval najčastejšie typickou rikšou, ktorá bola síce pomalšia, ale v dopravnom chaose aký tam vládne, oveľa flexibilnejšia.
Cestovanie autobusom je veľmi lacné, ale preplnené. Ľudia doslova visia z autobusov. Vlaky sú nekonečne dlhé a takisto preplnené. Sú tam až tri triedy. Pričom tá najnižšia, tretia, je bez okien. Existujú aj vozne s poschodovými lehátkami, no Gabo odporúča objednať si iba tie najvyššie.
„Lepšie je vybrať si miesto hore, pretože pre Indov nie je problém sadnúť si na lehátko, kde práve spíte. A veľmi sa čudujú, ak ich zo svojho, riadne zaplateného miesta vyháňate.“
Pod predčasný návrat sa podpísala choroba
Bola streda, jedna z mnohých. „Večer som chcel ísť do kina s priateľmi. Prišiel som z práce, osprchoval sa a zrazu ma prepadla bolesť hlavy.“ Odriekol kino a šiel si ľahnúť o čosi skôr. Nedalo sa však zaspať. Po dvoch prebdetých nociach sa situácia stále zhoršovala a postupne sa už nedokázal ani postaviť na vlastné nohy.
„Keď prišli kolegovia z práce a videli čo sa deje, ihneď ma odviezli do nemocnice. Ako sa neskôr ukázalo, výber súkromnej nemocnice mi zachránilo život“. Niekoľko injekcií a vyše stovka rôznych testov potvrdili, že ide o infekčnú meningitídu.
Spánok, lieky, hadičky, infúzie, injekcie ho sprevádzali niekoľko dní. Po nich tvrdo zaspal a keď sa prebral, myslel že je v nebi. „Otvoril som oči a nado mnou sa skláňali tri krásne indické víly. Chvalabohu to boli sestričky.“ Tie ho ubezpečili, že z najhoršieho je vonku.
Po uzdravení však veci nabrali rýchly spád. Musel sa vrátiť späť na Slovensko. Približne do dvanásť hodín si stihol zakúpiť letenku, uzavrieť veci v práci, usporiadať rozlúčkovú oslavu s priateľmi a cestu na letisko smer Londýn- Budapešť, kde ho už čakali ustráchaní rodičia a jeho nastávajúca manželka.
Na Indiu však nezanevrel
„Keď ma prepustili z indickej súkromnej nemocnice, uvedomil som si paradoxy Indie. Na jednej strane perfektne vybavená nemocnica so vzdelanými doktormi, krásnymi sestričkami, anglickými trávnikmi a krásnymi fontánkami, a na strane druhej, za plotom India plná kráv, špiny, výkalov rôzneho druhu, smogu, hluku, či davov ľudí.
Aj napriek tomu som si túto krajinu zamiloval a plánujem sa tam v budúcnosti vrátiť.“ Ale už iba ako turista.
PETER BRIŠKA
Článok pokračuje pod video reklamou
Článok pokračuje pod video reklamou