Písmo:A^-|A⁺00

Dejiny, ktoré sú písané krvou Táto východoázijská krajina bola od devätnásteho storočia neustále pod nadvládou mocnejších štátov. Najskôr ju ovládal Vietnam, neskôr Thajsko. V roku 1863 sa zasa stala súčasťou francúzskej Indočíny, počas druhej svetovej vojny ju pustošili Japonci. Ale až teroristický režim diktátora Pol Pota uviedol Kambodžu do totálneho zmätku. V priebehu štyroch rokov (1975-1979) Červení Kméri, oddaní stúpenci režimu, vyvraždili milióny obyvateľov, predovšetkým intelektuálov, učiteľov, či mestské, vzdelané obyvateľstvo. Vyvlastňovali každé súkromné vlastníctvo a zatvárali všetky školy. Prenasledovanie sa skončilo až po vojenskom zásahu severného Vietnamu. Následky masakry tam existujú dodnes. Na návštevu krajiny potrebujete víza Trinásťhodinový let z Viedne zahŕňal prestup v thajskej metropole Bangkoku. Priama linka z Európy do hlavného mesta Phnom Penhu totiž neexistuje. Vysoké teploty sa dajú znášať vďaka výdatnej vlhkosti, ktorá v tejto časti sveta panuje. „V priebehu troch - štyroch dní som sa aklimatizovala, no musela som si zvyknúť na to, že keď som ráno vyšla z domu, ihneď som sa spotila,“ prezradila heňa Dubovská. Ak chcete krajinu navštíviť, potrebujete turistické víza. Tie sa vybavujú priamo na letisku a vyjdú približne na dvadsať dolárov. Kambodža nepatrí práve medzi turistické lákadlá. Väčšina jej návštevníkov tam zájde v rámci dovolenky v susednom Thajsku. „Je to krajina určená hlavne pre turistov, ktorí milujú dobrodružstvo a nespoliehajú sa na drahé hotely a ešte drahšie služby. A s angličtinou sa dohovoríte iba v oblasti hlavného mesta a v prímorských letoviskách. Na zaostalom vidieku rozumejú iba khmérčine.“ Kambodžania sú odlišní od ázijského vzhľadu V krajine žije široká škála ľudí, od belochov až po černochov. Pôvodní obyvatelia majú korene v neďalekej Indii, preto nie sú šikmookí, ako väčšina populácie východnej Ázie. Samotní Kambodžania sú však posadnutí bielym sfarbením kože. Tá sa vzťahuje predovšetkým na históriu, pretože rozdelenie ľudí podľa kást v minulosti súviselo aj so sfarbením pokožky. Tí „najbelší“ zastávali najvýznamnejšie funkcie a patrili medzi najbohatších. „Všeobecne v krajine platí, že čím belší človek, tým vyššie postavenie môže dosiahnuť. Keď sa k takémuto postaveniu dopracuje človek tmavšej pleti, často trpí komplexmi menejcennosti. Ako najlepší príklad poslúži, že takmer v žiadnej drogérii nedostanete kúpiť obyčajný krém bez bieliacich účinkov. Sen väčšiny slobodných kambodžských žien je, že sa raz vydajú za bieleho muža,“ zaspomínala. Najvyšší počet HIV pozitívnych ľudí, najmä detí V tejto krajine je najväčšie zastúpenie mimovládnych organizácií v rámci celého sveta. Pomoc je nasmerovaná hlavne do oblasti školstva, zdravotníctva, či hotelierstva. „Keď som túto krajinu spoznala bližšie, pýtam sa sama seba, čo vlastne s ňou bude, ak všetci títo ľudia raz odídu.“ Ich pomoc je totiž nevyhnutná. „Kambodža eviduje najväčší výskyt ochorenia HIV/AIDS v rámci ázijských štátov. Ja som tam bola v rámci projektu, ktorý poskytoval lekársku starostlivosť deťom nakazeným vírusom HIV. V dvoch slovenských projektových domoch sme sa starali približne o sedemdesiat týchto detí,“ prezradila. A nielen o tie. Komplexné lekárske prehliadky poskytovali všetkým, čo prišli s nejakým problémom. Všetky deti HIV pozitív sa nakazili od svojich rodičov. Rodia sa teda už infikované. „Ich počet sa darí redukovať len veľmi ťažko, pretože v krajine existuje veľká negramotnosť, najmä vďaka predchádzajúcemu diktátorskému režimu. A v minulosti, kvôli neustálym konfliktom v krajine, tu bolo množstvo armád a vojenských misií. Povráva sa, že práve vojaci OSN majú najväčšiu zásluhu na rozšírení tejto choroby,“ tvrdí. Ako uviedla, najčastejším zamestnaním rodičov nakazených detí je vojak z povolania, alebo policajt. Krutý režim poznačil snáď každého „V Kambodži neexistuje rodina, ktorá nestratila počas genocídy minimálne jedného svojho člena, či blízkeho príbuzného.“ Následky tam vidno dodnes. „V dnešnej dobe už nikto nerieši, prečo k tomu došlo, ale snažia sa to všetci brať ako súčasť svojej existencie.“ Zničené školstvo, ktoré aj tridsať rokov po masakre, stále trpí nedostatkom učiteľských kádrov. Celá generácia pedagógov bola totiž vyhladená. Na jednu bežnú triedu v súčasnosti pripadá až vyše stovka žiakov. „Školstvo sa neustále buduje. Ľudia, prevažne z vidieka, sú negramotní, pretože nemajú peniaze na štúdium. Často vstupujú do budhistických chrámov ako mnísi, kde zadarmo môžu bývať i študovať,“ prezradila. Krajina však napreduje. Čoraz viac detí sa učí angličtinu, v hlavnom meste sa stavajú mrakodrapy a na vzostupe je aj cestovný ruch. Aj napriek tomu väčšina ulíc hlavnej metropoly stále nemá pouličné osvetlenie a má iba zopár asfaltových ciest. „Sú tam prevažne poľné cesty, ktoré sa počas vytrvalých dažďov menia na oranisko. Najčastejším dopravným prostriedkom sú bicykle a motocykle. Najvhodnejšie autá na bezpečnú prepravu sú džípy.“ Aj tejto krajine vládne ryža Medzi základné potraviny Kambodžanov patrí, samozrejme, ryža, mäso všetkých druhov a množstvo rôznej zeleniny a ovocia. Tie sa tu predávajú na trsy a nie kilogramy, ako u nás. Nie sú im cudzie ani pavúky, larvy, či žaby. A šťavu z cukrovej trstiny tu dostanete kúpiť na každom rohu. Drahé sú len tie potraviny, ktoré sa dovážajú. „Ryža, ryža a zasa ryža. Či ráno, na obed, alebo na večeru. Jej príprava je podobná ako u nás, uvarená vo vode. Kambodžania jedia priamo na ulici a pripadalo mi to, ako keby varili všetci pre všetkých,“ prezradila. Ľudia sú vraj veľmi milí na prvý dojem, no dostať sa im pod kožu nie je ľahké. Udržiavajú si dostatočný odstup, najmä voči cudzincom. „A keď nerozumejú nejakému výrazu, iba sa pousmejú,“ uzavrela rozprávanie Heňa Dubovská. PETER BRIŠKA

Článok pokračuje pod video reklamou