Písmo:A^-|A⁺00

Trnavskí horolezci sa nachádzajú aj v jednej z najprestížnejších horolezeckých publikácií na svete, v ročenke The American Alpine Journal, ktorá eviduje ich najzaujímavejšie horolezecké výkony roka. Tento raz bol ich cieľom najväčší a najvýchodnejší ostrov v Kanadskom arktickom súostroví, hornatý a ľadovcami pokrytý Baffinov ostrov, ktorého vrcholy dosahujú nadmorskú výšku až 2591 metrov. V trojčlennej horolezeckej výprave boli dvaja z predchádzajúcej expedície na Lofoty – Andrej Haršány (23) a Marcel Zemko (21), ku ktorým sa pridal aj otec posledne menovaného Edo Zemko (46). Leteli až do ďalekej kanadskej Ottawy „Je to jedno z posledných miest na zemi, kde sa dá ešte objavovať,“ s nadšením v hlase otvára náš rozhovor Andrej. „Sú tam najväčšie skalné formácie na svete, ktoré sú doteraz nezlezené. Skutočný sen každého horolezca. Slovom Terra incognita.“ Trnavskí horolezci strávili na cestách celý mesiac. Odchádzali 25. júna a vracali sa 27. júla. „Leteli sme z Prahy cez Frankfurt do kanadskej Ottawy a odtiaľ do Iqaluit na Baffinovom ostrove. To bola vlastne brána na ostrov, odkiaľ sme sa previezli ešte malým päťmiestnym lietadielkom do dediny Pangnirtung a potom už ďalej len po vlastných,“ pridáva sa Marcel. „Štyri dni sme šliapali náročným terénom cez skalné morény, aby sme sa dostali pod Mount Breidablik, kde sme si postavili našu základňu.“ Krstili dovtedy bezmenné skalné štíty „Naším cieľom bolo vyliezť panenský vrchol Mount Breidablik, vysoký 1752 metrov. Bola to ale neuveriteľne strmá, asi 600 metrová žulová stena. A tu nám pokus, žiaľ, nevyšiel,“ povedal Andrej. No prvý neúspech ich neodradil a do Trnavy sa vrátili so zaregistrovanými prvovýstupmi na dva dovtedy bezmenné štíty. Najprv Andrej Haršány uskutočnil 12. júla sólový prvovýstup na 1800 metrov vysoký vrch, ktorý pomenoval Mount Perun a o tri dni neskôr vo dvojici spolu s Marcelom Zemkom vyliezol na ďalší štít vysoký približne 1480 metrov, ktorého záver viedol exponovaným skalným hrebeňom. „Tento sme pokrstili na vysokom Mount Permon,“ dodáva Marcel. „To ale samozrejme nebolo všetko. Spravili sme ešte viacero výstupov. Napríklad sme vyliezli na Mjollnir Peak vysoký 1500 metrov, čo nie je až taká výška, no bolo to veľmi ťažké lezenie s náročným nástupom cez ľadovec, pri ktorom sme museli použiť mačky a čakany. No najviac ma dostal pohľad na Mount Thor s najkolmejšou stenou na svete. To bolo niečo úžasné. Ale to sa nedá vyliezť.“ Odrezaní od sveta v neobývanej pustatine Oproti zimným mrazom, keď teplota klesá na mínus 40 stupňov Celzia, na Baffinovom ostrove panovalo relatívne príjemné letné počasie. Bolo stále svetlo, lebo bol polárny deň a teplota sa pohybovala od dvoch do desať stupňov Celzia. Neustále však fúkal silný vietor. Keď niekedy ustal, zasa sa vzápätí objavili obrovské roje neodbytných komárov.„Bolo to skutočné dobrodružstvo, o akom som doteraz len čítal v knihách,“ pridal sa doteraz mlčanlivý Marcelov otec. „Boli sme úplne odrezaní od sveta. Dvadsaťštyri dní sme nevideli iných ľudí. Najbližšia obývaná osada bola od nás vzdialená päť dní pochodu. Takže žiadne telefonovanie mobilom, žiadny internet či iné výdobytky civilizácie. Len panenská, ľuďmi neobývaná pustatina - ľadovce a kamene. S ľadovým medveďom, kvôli ktorému sme museli o deň odložiť našu cestu do základného tábora, sme sa nakoniec nestretli. Zato sa občas v bezpečnej vzdialenosti mihli plaché polárne líšky a videli sme aj zajace. Na rozdiel od nich, sa nám pod nohami neustále plietli malé sivé myšky a akýsi druh lasičiek. Keďže sa asi prvýkrát stretli s človekom, vôbec sa nás nebáli.“ Najviac im chutilo mäso z tuleňa „Nerastú tam ani žiadne stromy či kríky, len tráva a mach,“ dopĺňa otca Marcel. „A bez dreva si nespravíte poriadny ohník. Ešte šťastie, že sme boli na to pripravení a mali sme so sebou benzínový varič. Aj tak sme sa vrátili každý ľahší o viac ako päť kíl,“ smeje sa. „Navštívili sme aj eskimácku osadu, kde sme sa dohovárali po anglicky, lebo inuitský jazyk, ktorým hovoria Eskimáci, bol pre nás absolútne nezrozumiteľný. Tam sme vyskúšali aj ich špeciálnu ponuku jedál. Ochutnali sme mäso z veľryby i z karibú, no najviac nám chutil tuleň. K jedlu sme pili vodu alebo džús, lebo tam je absolútny zákaz alkoholu.“ Neutíchajúci dážď ich spomalil na ceste späť Koniec pobytu na Baffinovom ostrove trnavským horolezcom znepríjemnil dva dni trvajúci dážď. Skalnatá pôda vodu nevsakovala a tak sa asi dvanásť kilometrov museli brodiť po kolená či po pás v ľadovej vode. Vzdialenosť, ktorú predtým prešli za desať hodín, im pri návrate trvala dva dni. Nebolo im všetko jedno, ani keď Eda Zemka pri brodení sa ľadovcovým potokom strhol prúd a poriadne ho oplieskal o balvany. Keď ho potom spoločnými silami vytiahli, zistili, že má poranenú ľavú ruku. Našťastie zranenie nebolo až tak vážne, ale aj tak hneď prvá cesta po návrate do Trnavy viedla k lekárovi. „Nakrútil som vyše hodiny materiálu, ktorý teraz zostrihám ako krátky filmový dokument o našej výprave, aby som ho mohol predstaviť priateľom a verejnosti,“ uzatvára spomínanie na dobrodružnú cestu troch Trnavčanov za polárnym kruhom Andrej. A po mojej obligátnej poslednej otázke o ich ďalších plánoch sa s úsmevom obzrel po ostatných: „Čo tak ísť na jeseň na Mont Blanc?“ -P.R.-

Článok pokračuje pod video reklamou