Písmo:A^-|A⁺00

Predslov Raz podvečer som sa usadil v útulnej kaviarničke v centre Trnavy, starého mesta za hradbami. Objednal som si šálku kávy a snažil som sa vymyslieť krátky príbeh. Vo vedľajšom boxe sedeli šiesti priatelia, tri mladé dámy a traja mladí muži. Jeden z nich mal široký stredoveký meč, ktorý ma veľmi zaujal. Odložil som preto ceruzku a opýtal som sa na meč. Pomocou mojej minimálnej slovenčiny a ich základov angličtiny som pochopil, že čakajú na hodinu bojového šermu. Poprosil som ich, aby mi ukázali svoj meč. Podali mi ho. Bol vyrobený zo železa, prekvapujúco ťažký a dobre vypracovaný. Nebola to hračka, ale plne funkčná historická replika. Rukoväť bola dlhá a obojručná aj so zakončením a bola znamenito ukutá. Mladí ľudia mi povedali, že sa pripravujú na verejné vystúpenie, ktoré bude na jar. Pôjde o predvedenie historickej bitky na zrúcanine hradu Branč neďaleko Senice. Pýtali sa ma, čo robím a ja som im odpovedal, že píšem knihy. Zdalo sa, že ich to zaujalo. Hovorili sme o rôznych literárnych žánroch a o tom, čo radi čítajú. Vyšlo najavo, že najradšej majú fantasy. Bohužiaľ, je to žáner, o ktorom viem len málo a s jeho písaním nemám žiadne skúsenosti. Prišlo mi ľúto, že som nikdy nenapísal ani krátky príbeh o magických ľuďoch, čo narábajú so zbraňami. To by bola výzva, pomyslel som si. Navrhol som im, že pre nich jeden napíšem, ak mi každý určí základný prvok príbehu. Jeden po druhom mi dali svoje návrhy. Niektorí boli presní: dve kráľovné, 74-ročná ročná a 7 ročná; jeseň roku 1328; mesto menom Pryma a miesto nazývané Mesto duchov; kráľovstvo ironicky nazvané Nebesá; pevnosť na útese na okraji púšte, ktorá sa volá Kahr-Hem a druh potkanov, ktorí menia podobu. Toto bude trochu namáhavé. Nakoniec som každého z nich poprosil, aby mi napísali na papier jedno slovo v angličtine. Povedal som im, že týchto šesť slov bude tvoriť zmysluplný názov príbehu. To, čo bude nasledovať, je výsledok. Dokončiť koncept príbehu mi trvalo dvanásť dní. Keď bol hotový, poslal som každému z nich emailovú kópiu. Príbeh: Stuha, Tvor, Vášeň, Drahokam, Upír, Dážď Cesta Princezny Pryma začala tým, že ju zobudili uprostred sna. Zaškúlila do vychádzajúceho slnka. Chcela sa len otočiť a znovu zaspať, ale komorná naliehala, že je čas vstávať a obliekať sa. Pripomenula jej, že majú pred sebou dlhú cestu na kraj otcovho Kráľovstva a potrebujú vyraziť zavčasu. Kone a koče už čakali na nádvorí. Aby Princezná nezabudla, komorná ju opäť poučila, že je Kráľovým potomkom a očakáva sa od nej, že musí byť dobrým príkladom pre ostatné deti v jej veku. V jej hlase vždy zaznieval nával ľútosti, ktorý pripomínal, že Princeznina matka zomrela pri pôrode. Tá ale na ňu nemala žiadnu spomienku. Nič, prečo by sa mohla rozcitlivieť. Všetko, čo Princezná vedela bolo, že má dvanásť rokov, je unavená z ľútosti a chorá z toho, že je malou Princeznou. Neochotne vstala a začala sa obliekať do šiat, ktoré pre ňu pripravili. Kým komorná kontrolovala, či má každý gombík poriadne zapnutý, Princezná Pryma sa snažila spomenúť si na svoj sen. Hovorila v ňom so zvláštnymi tvormi podobnými potkanom, aké bývajú len v rozprávkových knižkách a snoch. Akoby nemali žiadne meno, no ľudia ich predsa nepekne nazývajú Krysníci. V jej sne sa zjavili šiesti z nich a hovorili jej niečo, čo sa zdalo veľmi dôležité. Teraz, pretierajúc si oči v rannom svetle, jej začali vyprchávať podrobnosti. Princezná si bola istá, že ak by jej dovolili aspoň o trošičku dlhšie spať, mohla zistiť, čo sa jej to snažili povedať. V ľudových povestiach boli Krysníci zvláštni, ale múdri. Boli to malé tvory s guľôčkovými očami, ktoré sa dokázali premieňať. Keby chceli, mohli by vyzerať aj ako ľudia. Zvyčajne však nechceli. V rozprávkových knižkách sa zmenili len vtedy, keď sa niekto bál potkanov. Vtedy sa zjavili ako pekné malé dievčatká, ale s fúzikmi. V Princezninom sne mal jeden z nich čosi ukryté v labkách. Niečo, čo jej chcel ukázať. Všetci šiesti jej jeden za druhým kládli otázky snažiac sa zistiť, či je pripravená uvidieť to. Pre Princeznú to bolo frustrujúce. Neprestajne im vravela, že je už pripravená. Zdalo sa jej však, že ju nikto nikdy nepočúva. Dokonca ani v jej snoch. Pamätala si len toľko, že predmet v Krysníkových labkách žiaril. Pomedzi jeho malými prstíkmi mohla vidieť, aký je jasnočervený. Rozprávkári a vykladači snov deťom často pripomínajú, aby si pozorne všímali farbu vecí. Kedykoľvek je niečo červené, obzvlášť jasnočervené, znamená to, že je to dôležité. Cieľom Princezninej cesty bolo miesto, o ktorom počula hovoriť svojich starších priateľov. Keď sa ich na neho pýtala, boli vyhýbaví a vraveli, že čoskoro ho uvidí na vlastné oči. Pozerali na seba múdro a odmietali jej povedať viac. Všetci zdieľali nejaké tajomstvo. Dozvedela sa len, že je to zvláštna púštna oblasť neďaleko ruín starej pevnosti menom Kahr-Hem. Tú kedysi dávno vybudovali a opustili zabudnutí ľudia. Táto obnažená oblasť sa nazývala Mesto duchov. Cesta bola istým spôsobom púťou a bola povinná. Všetky deti vo veku Princezny Pryma ju podnikli ako obrad prerodu. Značila koniec detstva a začiatok dospievania. Pre väčšinu detí bol tento zlom, ktorý oddeľuje dve najdôležitejšie obdobia ich života, vítaný s veľkým očakávaním. Vedeli, že od svojho návratu budú mať viac právomocí a viac sa od nich bude očakávať. Videli, že sa to stalo aj ostatným. Prejsť takú púť znamenalo, že s nimi budú zaobchádzať s väčšou vážnosťou. Princezná vedela, že to nie je jej prípad. Významným medzníkom v jej živote mala byť smrť Kráľa – jej otca. Na rozdiel od jednoduchého dosiahnutia dvanástich rokov to nebol pevný bod v čase, ktorý mohol byť zakrúžkovaný v kalendári. Kráľ bol často chorý pripútaný na lôžko. Princezná ľúbila svojho otca a nechcela, aby zomrel. Chápala však, prečo niekedy následníci trónov v iných Kráľovstvách kuli pytle na urýchlenie odchodu svojho Kráľa. Samotné ukončenie púte však nemohlo zneniť nič. Pretože tak dlho, ako jej otec bude sedieť na tróne, s ňou budú jednať ako s malou Princeznou. Na nádvorí už čakali koče. Onedlho tak, ako všetci dvanásťroční, už bola Princezná na ceste do Kahr-Hem a Mesta duchov, aby odhalila veľké tajomstvo, ktoré poznali všetci dospelí. Putovanie bolo, samozrejme, pre Princeznú Pryma iné. Bola jedinou dvanásťročnou so zástupom sluhov a s vojenskou eskortou. Jej otec trval na tom, že cestovanie do takej blízkosti hraníc je nebezpečné a požadoval aby ich sprevádzala čata vojakov na koňoch. Hoci sa pre ňu púť nemohla stať obradom, ktorý zmení je život, na Princeznú tu niečo čakalo. Mala totiž stráviť istý čas so svojou starou mamou - Madam Monikou. Bola jediným starým rodičom, ktorého poznala a jedinou spojnicou s jej mamou. Stará mama bola po matkinej smrti práve tá, ktorá sa starala o jej každodenné potreby. Až dovtedy, kým Princezná nemala desať a kým pre ňu otec z nejakého dôvodu nenajal komornú na plný úväzok. Madam Monika sa odsťahovala späť do svojho sídla a s Princeznou sa vídali len pri zvláštnych príležitostiach. Cesta do Kahr-Hemu mala trvať dva dni, pričom noc strávili v kúrii, ktorá bola po ceste. Keď tam prišli, Princezná bola nadšená. Zistila, že jej stará mama ich bude sprevádzať do cieľa. Aspoň bude mať čas spýtať sa jej na svoj sen. Madam Monika bola dokonalá stará mama. Bola múdra, trpezlivá a svoju vnučku veľmi milovala. Keď hovorila s Princeznou, nikdy v jej hlase nebola ľútosť a vždy ju brala ako dospelú. Aj keď bola malým dievčatkom, nikdy k nej nehovorila maznavou detskou rečou. Nikdy jej nepomáhala s tým, čo Princezná dokázala urobiť aj sama. Vždy ju nechala nech sa oblečie sama. Jej stará mama sa s ňou rozprávala tak, ako by mal dospelý hovoriť k dieťaťu. Ak Princezná nerozumela nejaké slovo, stará mama jej ho rada vysvetlila. *** Ráno sa Princezná, stará mama a komorná podelili o jeden kočiar. Komorná sa cítila veľmi nesvoja, hľadela na krajinu, snažiac sa nikoho neobťažovať. Princezná Pryma súcitila s jej nepohodlím. Komorná sa však nemala kde inde viezť, pretože všetky ostatné koče boli naplnené členmi doprovodu, stanmi a zásobami na táborenie. Princezná sa začala starej mamy pýta, kam idú, čo sa tam bude diať a ako to všetko súvisí s veľkým tajomstvom dospelých. Madam Monika a komorná na seba krátko pozreli. Tvárami im prebleskol úsmev. "Žiadne otázky o dnešnom dni,“ vyhlásila stará mama. „Hovor o niečom inom.“ Princezná opísala svoj sen a spýtala sa starej mamy na Krysníkov. Madam Monika jej vysvetlila, že Kryníci navštívili každého. To Princeznú prekvapilo. Myslela si, že v jej snoch sa objavili preto, že o nich čítala v knihách. “Každého?“ spýtala sa. “Takmer každého,“ odpovedala stará mama. “Znamená to, že Krysníci sú skutoční?“ spýtala sa. “Prečo nie?“ opáčila stará mama. “Pretože sú to krysy, hovoriace potkany,“ namietala Princezna. “Nie vždy. To, že nemôžeš niečo vidieť keď nespíš, ale môžeš, keď snívaš, neznamená, že to nie je skutočné,“ poučila ju Madam Monika. Princezna Pryma o tom chvíľu premýšľala. “Existuje nejaký dôkaz že sú skutoční?“ opýtala sa. “Ako by mal podľa teba ten dôkaz vyzerať?“ spýtala sa stará mama. “Neviem,“ zamyslela sa Princezná. “Ak sa sa zobudíš a uvidíš Krysníkov, urobí ich to skutočnými?“ “Samozrejme,“ vyhlásila Princezná, „potom v nich uverím.“ “Si si istá?“ spýtala sa stará mama. „Dnes to zistíme. Mnoho ľudí môže vidieť tú istú vec a pochopiť ju rôzne. Keď sa dostaneš do Mesta duchov, zapamätaj si, že viera nie je cieľ. Veci môžu existovať či v ne veríš alebo nie. Pochopenie je cieľ.“ Princezná Pryma si nebola istá, čo sa jej to stará mama snažila povedať. Bola však prekvapená z toho, kedy to má zistiť. “Dnes?“ spýtala sa. “Dnes alebo zajtra,“ odpovedala stará mama. „Uvidíme. A už mi nedávaj žiadne otázky o dnešku. Buď trpezlivá.“ Princezná sa vrátila ku svojmu snu. “Čo si myslíš, že Krysníci skrývali vo svojich labkách?“ opýtala sa. “Spýtala si sa ich?“ odpovedala stará mama. Princezná sa priznala, že bola v tom sne taká bezmocná, že zabudla urobiť takú samozrejmosť. “Ak nepoložíš žiadnu otázku, ako môžeš čakať, že dostaneš odpoveď? Odpovede sú často ukryté v otázkach. Odpoveď, ktorú dostaneš, vždy závisí od otázky, ako ju položíš. Si si istá, že ak Krysníci otvoria svoje labky skôr ako si pripravená, pochopíš, čo si videla?“ “Tak preto sa stále pýtajú, či som pripravená sa niečo dozvedieť,“ poznamenala Princezná. „Ale ako to mám vedieť?“ “Budeš to vedieť,“ vyhlásila stará mama. „Čo si myslíš, že Krysník držal v labkách?“ “Všetko, čo viem je že to, že ten predmet žiaril na červeno,“ odpovedala Princezná. “Potom to musí byť dôležité,“ usúdila stará mama. *** Onedlho koč zatočil za zákrutu na ceste a ukázala sa Pevnosť Kahr-Hem. Madam Monika vysvetlila, že väčšia časť pevnosti bola vytesaná hlboko do hory a len časť, čo vyčnieva z útesu je možné vidieť z úpätia. V protiklade k bielemu vápencovému útesu, sa kamenné múry tejto časti pevnosti leskli červeným granitom. Princezná poznamenala, že z diaľky vyzerajú ako drahokam vsadený do pupku brušnej tanečnice. Vravela to starej mame, ale komorná nečakane zareagovala. Vyhlásila, že Princezná by nikdy nemala rozoberať podoby brušných tanečníc alebo hocikoho takého, kto nosí šarlátové stužky a drahokamy v pupku. Princezná prevrátila oči a stará mama dusila smiech vo vreckovke. Nebolo to po prvý raz, čo Princezná Pryma počúvala komornú odsudzovať brušné tanečnice. Hovorila o nich, že patria do najnižšej vrstvy spoločnosti. Podľa nej oveľa nižšej než ľudia, ktorí slúžia v kráľovskej domácnosti. Takéto správanie medzi služobníctvom Princeznú veľmi hnevalo. Osobne si nemyslela, že ľudia patria do spoločenských vrstiev. Nevedela však, ako by mohla tento pohľad zmeniť. Princezná sa dokonca slávnostne zaviazala, že keď sa stane Kráľovnou, vo svojej prítomnosti nebude tolerovať žiadny druh snobstva. Nájde spôsob, ako ukázať, že všetci slúžia druhým. Madam Monika pokračovala vo vymenúvaní toho, čo vie o Kahr-Hem. Vravela že ruiny sú veľmi staré, ale miesto na ktorom bola pevnosť vybudovaná je ešte starodávnejšie. Jej múry postavili z blokov kameňa pozbieraného z predošlých budov, ktoré kedysi stáli na tomto priestranstve. Keď mala dvanásť rokov ona, po jej púti do Mesta duchov preskúmali ruiny pevnosti. Bol tam jeden veľký balvan, na ktorom bol vytesaný šíp a nápis. Keď sa pýtala, čo znamená, sprievodca nedokázal odpovedať. Nik nevedel rozlúštiť žiadny z týchto nápisov. Madam Monika podotkla, že Kráľovstvá sa časom menia, ale kvádre budov nie. V minulosti bolo často ľahšie rozobrať zrúcaninu niečoho starého a poskladať to do nového tvaru, ako dolovať nový stavebný materiál. Princezná premýšľala, kým jej stará mama rozprávala. Ako koč prichádzal bližšie, Princezná mohla vidieť výčnelky z červeného granitu. Neskôr, keď vyrástla natoľko že nepotrebovala komornú aby jej vyberala šaty a stala sa Kráľovnou, spýtala sa svojho Hlavného radcu, čo slová Kahr-Hem znamenajú. Povedal, že nikto nemá uspokojivú odpoveď. Kedysi, predpokladal, slová museli dávať zmysel, ale plynutím času ich význam akosi znejasnel. Problém bol v tom, že momentálne už nik nepoužíva zastaralý jazyk a zachovalo sa len pár starých slov. Snažiac sa zodpovedať jej otázku, Hlavný radca oznámil svojej Kráľovnej, že kráľovskí jazykovedci diskutovali o možnom pôvode týchto dvoch slov po celé stáročia. Ale dokonca ani po dlhom čase sa stále nezhodli. O tom, čo môže znamenať názov pevnosti Kahr-Hem a o ďalšom pokračovaní príbehu Princeznej Pryma sa dočítate v ďalšom čísle. JOSEPH SHEPPHERD

Článok pokračuje pod video reklamou