Písmo:A^-|A⁺00

Bezdomovci, ktorí prespávajú v nocľahárni piešťanského azylového domu, ho musia do pol siedmej rána opustiť. Sami si určujú, čo budú robiť počas dňa. „Idem k lekárovi, pretože mám zdravotné problémy,“ hovorí rozvedený Tomáš z Piešťan. V súčasnosti si hľadá trvalú prácu, pretože zatiaľ sa mu podarilo získať krátkodobé brigády na stavbách. „Dostali sme zálohu, ale celý plat nám doteraz nedali, ani neviem, či ho niekedy dostaneme,“ hnevá sa. Zatiaľ žije zo sociálnej podpory a z príležitostných prác. „Vždy sa snažím deň rozumne využiť, najlepšie je ak pracujem od skorého rána do večera, vtedy človeka neláka alkohol. Preto ani nemám žiadnu partiu.“ Ako priznáva, sám oslovil niekoľko bezdomovcov, aby sa prišli okúpať a prespať do azylového domu. „Nepáčia sa im podmienky, tu nemôžu byť opití. A taký život s čúčom...“ Tomáš má dve deti, s ktorými sa na ulici občas stretne. Od budúceho týždňa bude počas troch rokov ubytovaný v priestoroch domova. Vyberá smetiaky, odváža staré železo Bradatého staršieho muža sme zazreli pri smetných nádobách aj s károu. Práve otváral prvý z nich. „Mám nízky dôchodok, z ktorého nevyžijem. Všetko čo tu nájdem, odvážam do zberných surovín.“ Železo, fľaše, papier, to všetko tlačí na svojej malej káre. Priznal sa, že prespáva u kamarátov. O byt v minulosti prišiel. „Sedel som za útok na verejného činiteľa. Časť trestu som si odpykal v leopoldovskej väznici.“ Keď sa z výkonu trestu vrátil, v jeho byte už bývali iní ľudia. „Býval som horkokrvný, dnes som mrzák na jednu nohu.“ Odnášaním pozbieraných surovín si mesačne privyrobí približne dvetisíc korún. Hádka skončila odchodom na ulicu Peter sa pred dvoma týždňami pohádal so švagrinou, s ktorou býval v spoločnom dome. Zbalil si veci a odišiel žiť na ulicu. Zastihli sme ho na Vážskej ulici pod stromami. „Vonku mi je dobre, do azyláku určite nepôjdem, ani sa nevrátim domov,“ hovorí. Čo urobí, keď sa ochladí, nevie. Takýto spôsob života sa mu však zatiaľ páči. „Mám čo jesť, aj prácu si občas nájdem, privyrobím si.“ S ďalšími bezdomovcami chodieva zbierať drevo, ktoré dodávajú detskému táboru. Okrem toho vypomáha aj pohrebnej službe. „Robím si očko, budem mať zadarmo pohreb,“ ironicky dodáva. Prespávala na schodoch mestského úradu Keď Zdenu z jej vlastného bytu vyhodili, odišla do piešťanských ulíc. Najprv prespávala na schodoch mestského úradu, neskôr aj na autobusovej zastávke pri evanjelickom kostole. V zime sa ukrývala v parku. Podobne skončila aj jej kamarátka Darina. „Do parku nás chodili pravidelne kontrolovať mestskí policajti. Ktokoľvek mohol na nás zaútočiť, zbiť nás. Dávali na nás pozor,“ spomína Zdena. Prežili aj najťažšie obdobie počas tuhých mrazov. V Piešťanoch je Zdena najúspešnejšia „Ak je človeku zima, nezaspí. Jedno oko privrie, druhé nechá otvorené a k tomu je prítomný neustály strach. Kto si to neskúsil, nevie, čo to je,“ pripomína Zdena. Dodáva, že nie každý bezdomovec prišiel vlastnou vinou o strechu nad hlavou. Zdena si k čiastočnému invalidnému dôchodku privyrába predajom časopisu Nota Bene. Dva roky po sebe dostala cenu za najlepší predaj. Darina skončila tesne za ňou na druhom mieste. „Mám dvoch synov, ktorí tu žijú so mnou. Čo s nami bude, neriešime. Chceli by sme malý domček alebo aspoň privát. Ale z našich peňazí to nezaplatíme,“ smúti Darina. Od augusta začína pracovať ako pomocná sila v kuchyni. „na to čo bude radšej nemyslím, to by som sa zbláznila.. Bezdomovci žijú pre dnešok a zajtrajšok, čo nasleduje za tým, je veľký otáznik.“ Od novembra minulého roka obidve ženy žijú v azyláku. Najmladším piešťanským bezdomovcom sa stala 19-ročná dievčina, ktorá príde do azylového domu bývať začiatkom augusta. Detstvo prežila v detskom domove a rodičia o ňu neprejavili žiadny záujem. RASŤO PIOVARČI

Článok pokračuje pod video reklamou