4. aug 2008 o 0:00
Jaskyne sú živé bytosti
Je horúci deň. Postupujeme dlhou a náročnou trasou. Naše kroky strmým terénom sprevádza zrýchlený tep a buchot srdca. „V našej jaskyni je počas celého roka osem stupňov, určite sa tam schladíme,“ hovorí bádateľ ALEXANDER LAČNÝ.Od cieľa nás delí už len pár
Jedna z povestí o tajomnej jaskyni rozpráva príbeh dvoch chlapcov, ktorí chceli jaskyňu preskúmať. Prechádzali špirálovitou chodbou a zrazu sa pred nimi zjavila sieň veľká ako trnavské divadlo s kúzelnou výzdobou. „Spolu s členmi nášho klubu a jaskyniarom Milošom Hačom sme ju objavili pred štyrmi rokmi, keď sme sa po náročnej ceste ocitli v tejto sieni. Bolo to krásne. Legenda sa v tom momente potvrdila,“ spomína jaskyniar.
Prechádzať jaskyňou nie je jednoduché, človeku sa to môže stať osudným. V týchto vlhkých podzemných priestoroch musíte byť rozvážny pri každom kroku. Všade na vôkol je tma, bez prilby so žiarovkou je človek stratený. Alexander je v jaskyni ako doma. Vie presne, kam stúpiť a ktorým miestam sa vyhnúť. Pomaly zdolávame náročné prekážky. „My jaskyniari vieme, že pri plazení prekážkami sa musíme pohybovať pomaly. Ak sa niekto ocitne v priestoroch jaskyne prvýkrát, prepadne ho pocit úzkosti. Prudkými pohybmi sa chce čím skôr dostať von. Na pamiatku mu preto zostane veľký počet modrín.“ Jaskyniar začal objavovať čaro tohto koníčka ako osemnásťročný. K jaskyniam sa dostal vďaka svojmu bratrancovi, ktorý je svetovým bádateľom a spolupracuje aj so známym dokumentaristom Paľom Barabášom.
„Ako prvú sme s kamarátmi preliezli jaskyňu Malá skala. Má približne stodvadsať metrov a je plná náročných prekážok. Práve preto sa hovorí, že kto ju zdolá, absolvuje krst jaskyniara.“
Jaskyňa dýcha minulosťou
„Priestor je úzky, ale nebojte sa. Telo sa dokáže prispôsobiť a cestu si vždy nájde.“ Ležíme na vlhkej zemi a pod chrbtom cítime kamene. Nohami sa posúvame do úzkeho priestoru. Tvár sa nám miestami otiera o chladné a vlhké skaly jaskyne. Každým pohybom hľadáme možnosti, ako sa posunúť ďalej.
„Už len kúsok a sme v sieni. Toto je najnáročnejšia časť jaskyne, ale uvidíte, že keď ju zdoláme, bude to stáť za to.“ Zrazu stojíme vo veľkej sieni s krasovou výzdobou. Naskytá sa nám pohľad na obrovské Sintrové zrkadlo.
„Jaskyňa bola v minulosti pre turistov veľmi obľúbená a navštevovaná. Existuje fotka, na ktorej ľudia stoja pred pôvodným vchodom. Počas druhej svetovej vojny bombardovala Červená armáda nemecké vojsko, ktoré sa skrývalo na kopci. Vchod jaskyne sa zatarasil a na istú dobu sa stratila. Objavili sme ju a s prekážkami sme sa do nej dostali cez nový vchod.“
Keď do nej Alexander prvýkrát so svojimi priateľmi vstúpili, našli v nej starý zhrdzavený krompáč. „Nechal ho tu niekto, kto chcel objaviť skrytý poklad. O tom, že v tejto jaskyni boli ukryté poklady, totiž hovoria mnohé legendy.“
Bojoval o život
Jaskyniarstvo je krásne, no nebezpečné. Ľudia, ktorí milujú tento koníček, často riskujú nielen svoje životy, ale aj životy svojich kolegov. „Keď s priateľmi vstupujeme do jaskyne, musíme dávať veľký pozor. Ak by sa mojim pričinením stala nehoda jednému z priateľov, nezniesol by som život s takou myšlienkou. Bol by to asi jediný dôvod, prečo by som sa do jaskyne už nikdy nevrátil,“ konštatuje Alexander. O život už tiež neraz zabojoval, keď ho počas jedného zostupu zasypalo. Pri inom zostupe sa pošmykol, padol do jaskyne a šúchal sa po kameňoch niekoľko metrov. Všetko však nakoniec vždy dobre skončilo. Ani napriek týmto skúsenostiam nemá strach vrátiť sa späť do jaskyne. Keď sa do nej vyberie sám, vyhýba sa extrémnym situáciám.
„Ak by sa niečo stalo, ťažko by mi niekto pomohol. Preto si radšej ľahnem do niektorej z plaziviek, vnímam prievan a rozmýšľam nad jaskyňou.“ Počas vstupov do týchto podzemných priestorov človek príde na mnoho vecí. V priestoroch pod zemským povrchom si uvedomí, čo je v živote skutočne dôležité a netrápi sa nad malichernosťami.
Jaskyne sú živé bytosti
Pri odkrývaní jaskýň dochádza často k nehodám, pretože kopaním sa porušuje vrstva závalu. Ak by sa v tom čase v jaskyni niekto nachádzal, nešťastie by pravdepodobne neprežil. „Možno mi to raz bude osudné, ale riadim sa životnou filozofiou. Jaskyne sú podľa mňa živé bytosti a samé rozhodnú o tom, koho vpustia dnu a koho nie.“ Ľudia často nevedia pochopiť dôvody, pre ktoré jaskyniari riskujú svoje životy. Pýtajú sa ich, prečo to robia? Prečo trávia víkendy v špinavých hnusných dierach? Veľký úspech jaskyniar predsa nikdy nezíska, nestane sa slávnym a nič po ňom nezostane. Alexander Lačný má iný názor. „Práca, ktorú sme spravili v tejto jaskyni, tu zostane niekoľko tisíc rokov. Ak sa nám podarí preniknúť ďalej, bude významná aj pre ľudí v budúcnosti. Človek umrie a za sto rokov schátra aj dom, ktorý postavil. Málokto si na neho spomenie, nech bol akýkoľvek slávny. Po nás však zostane táto práca.“
Práve toto je dôvod, prečo jaskyniar a jeho kolegovia zo speleoklubu pátrajú po jaskyniach v okolí Trnavy. Nejde im o vzácne poklady alebo objavy, pretože v Malých Karpatoch ich veľa nenájdu. „Významné bolo znovuobjavenie Trstínskej priepasti s vodnými jazerami v kameňolome. Minulý rok sme tam objavili sto metrov nových priestorov s pizolitovou výzdobou. V inej jaskyni sme narazili na kosti medveďa hnedého. Medvede hnedé žili v Malých Karpatoch naposledy za čias Slovanov,“ rozpráva bádateľ počas našej prestávky vo veľkej sieni.
V tejto sieni členovia speleoklubu počas zimných mesiacov aj spávajú. „V zime je to paráda. Máme tu rozložené stanovisko a striedame sa pri kopaní. Vonku je fujavica, záveje snehu a my sme ukrytí v jaskyni. Keď ráno vyjdeme na povrch, svieti už slnko.“
Čaro aj depresie
Záľuba Alexandra Lačného je veľmi čarovná, no vie byť aj deprimujúca. Dlhé roky sa títo ľudia môžu snažiť o objavovanie, niektoré prekážky sú však pre ľudskú bytosť neprekročiteľné. „Nikdy neviete, či bádate správne a či jaskyňa pokračuje. Môže prísť prekvapenie, ale i sklamanie.Možno v budúcnosti dopomôže k objavovaniu jaskýň technika. To už ale nebude to skutočné čaro a dobrodružstvo,“ hovorí. Do klubu jaskyniarov sa prihlásilo už mnoho mladých ľudí. Zo začiatku boli nadšení, chceli niečo dokázať a túžili po objavoch. „Malokarpatské jaskyniarstvo však nie je o významných objavoch a tak odhodlanie rýchlo pominulo. Jaskyniarstvo je predovšetkým tímová práca
a jednotlivec by nedokázal v jaskyniach v podstate nič,“ dodáva Alexander.
Spiatočná cesta ubieha rýchlejšie ako cesta do jaskyne. Už známe prekážky sa zdolávajú jednoduchšie. Čoskoro sa ocitáme pri východe. „Hovorí sa, že keď ste v jaskyni, čas neubieha a človek nestarne,“ usmieva sa Alexander. Pozrie na hodinky a oznámi, že v jaskyni sme strávili skoro tri hodiny. Vystúpime z jaskyne a do očí nám udiera slnko. Sme na povrchu. Čas opäť plynie a svet sa točí ako obvykle.
DARINA KVETANOVÁ
Článok pokračuje pod video reklamou
Článok pokračuje pod video reklamou
