Jarka píše a číta dolu hlavou

V banke jej podajú tlačivo. Prevráti ho hore nohami a vypíše. Cestou v autobuse listuje časopis. Má ho naopak a ľudia okolo sa z toho smejú. Jarka Majdanová odmalička píše a číta prevrátene. Odborníci tvrdia: Je to rarita.

Sedím oproti nej. Vyzvem ju, nech napíše jednoduchú vetu. Chytí papier a bez váhania píše: Dobrý deň, ako sa máte. Na týchto päť slov použije tlačené písmená, na ktoré je zvyknutejšia. Trvá jej zhruba tri sekundy, kým písmenka naskáču na papier. Ja ich vidím normálne, tak ako vy teraz tento text, no ona ich má k sebe otočené hore nohami. Napíšte to isté normálne, poviem jej, aby ste to nemali prevrátené. Jarka znovu chytí pero a zaváha. Napíše prvú čiarku písmena D, ale vzápätí váha, na ktorú stranu má ťahať pero. Rovnako je to aj pri treťom písmene B: musí premýšľať, aby si uvedomila, kam má zatočiť oblúčiky. S námahou a viditeľným premýšľaním dopísala ľahkú vetu. Trvalo jej to 35 sekúnd. Písmo je až neprirodzene uhladené, napísané akoby cez šablónu. Miesto prirodzeného rukopisu dospelého človeka skôr pripomína haky-baky niekoho, kto sa len teraz naučil písať. Grafológ ani neurologička na podobný prípad ešte nenatrafili. Prevrátené písanie považujú za raritu. „Poznám ľudí, ktorí píšu zrkadlovo, ale takých, čo píšu obrátene, nie,“ povedal grafológ Peter Bakay. Proces videnia a vnímania obrazu považuje za zložitý a v prípade pani Jarky ide podľa neho o neurofyziologickú anomáliu. „Je to určite porucha, môže to súvisieť s chybou v prenose obrazu od sietnice do mozgu,“ hovorí neurologička Zlatica Cifráková. Na podrobnejšiu analýzu by boli podľa nej potrebné odborné vyšetrenia. „S takýmto prípadom som sa za 28 rokov praxe nestretla,“ povedala lekárka. Keď ste blbá, nečítajte Prvé problémy nemala Jaroslava Majdanová na úradoch, ale oveľa, oveľa skôr – v škole. O prvom a druhom ročníku hovorí ako o brutálnych. „To viete, komunistický režim, učiteľky nado mnou s trstenicou stáli a nútili ma písať normálne. Na tabuľu som nepísala, tá sa obrátiť nedala. Vo vyšších ročníkoch najskôr reagovali pohoršene, potom si zvykli a nakoniec som bola raritou školy. Ukazovali ma návštevám,“ spomína si pani Jarka. Hoci nepísala podľa pokynov učiteliek, učila sa dobre, a to bolo plus pre ňu. Zaujímavé boli aj písomky: kto sedel pred ňou a opisoval, mal Jarkinu písomku ako na tanieri. Nočnou morou bol pre ňu aj strojopis. „Raz som cestovala autobusom do Bratislavy a niečo som čítala prevrátene. Predo mnou sedeli študenti a bavili sa na tom. Jeden povedal, že keď som blbá a neviem čítať, nech to nerobím. Dala som sa s nimi do reči a vysvetlila im, ako ja píšem a čítam. S problémami sa stretá takmer každý deň Aj v banke som sa preto doťahovala s úradníčkou. Tvrdila mi, že vypisujem úradnú listinu a nemôžem si ju len tak prevrátiť. Povedala som jej, že ak chce, aby som to rýchlo vyplnila, nech ma nechá písať dole hlavou.“ Jarka z recesie hovorí, že jej zvláštne písanie bolo pre ňu kedysi takmer zárobkovou činnosťou. Kamarát s ňou chodil a uzatváral na ňu stávky. Ľudia, čo sa stavili, vždy prehrali. Jarka potom dostávala zadarmo drinky. Kedysi mávala obrátenú aj klávesnicu od počítača, ale od toho už upustila. Svoje písanie nikdy nebrala ako hendikep, skôr sa zabáva na reakciách okolia. Napríklad na tom, keď sa jej pôrodník opýtal, či bude tiež rodiť prevrátene alebo keď policajt v autoškole videl, ako vypĺňa testy a spýtal sa, či bude na jazde cúvať. Medik o nej dokonca napísal študentskú prácu. Má dvojročného syna a z recesie hovorí, že je zvedavá, čo z neho vyrastie. „Manžel je ľavák, ja píšem dole hlavou, uvidíme, ako bude písať on.“ TOMÁŠ HOLÚBEK