Písmo:A^-|A⁺00

Od malička bol vraj neskutočný výmyselník. Svoje detstvo bez váhania prirovnal k románovým dobrodružstvám Jerguša Lapina z pera Ľuda Ondrejova. Strúhal pištole, konštruoval motokáry, chytal ryby v potoku, liepal sa po stromoch či kradol susedove čerešne. Po základnej škole sa chcel vyučiť murárskemu remeslu. Učňovku však nikdy nedokončil, pretože hlúpa náhoda ho počas druhého ročníka náhle pripravila o zrak. Mesiace strávené v nemocniciach v Nitre a v Bratislave mu zrak už nikdy nevrátili.„Porušilo mi obe sietnice a oslepol som ihneď po výbuchu. Tri mesiace na nemocničných lôžkach nič nevyriešili a lekári mi s ľútosťou oznámili, že ostanem navždy slepým,“ povedal. Hudba ho nakopla a pomohla ísť ďalej Prvé mesiace po príchode domov s diagnózou nevidiaci neboli ľahké. Marián však neprepadol depresiám. Nutne potreboval činnosť, koníček, ktorý by ho vytrhol z tmy medzi štyrmi stenami jeho izby. Pomocnú ruku podal jeho švagor, ktorý mu priniesol gitaru. Pustil sa do hrania, začalo ho to baviť a ako sám tvrdí, život začal plynúť oveľa ľahšie. Neskôr presedlal na varhany a svoj hudobný talent zúročil v novozaloženej kapele Pulz z Rumanovej. Päťčlenná skupina zložená z kamarátov z detstva pohltila všetok jeho voľný čas. Hrávali po dedinských zábavách i na svadbách. „Potreboval som niečo robiť, premýšľal som, čo urobím so životom. Kapela ma však vytrhla z letargie. Chodili sme spolu hrávať, bol som medzi ľuďmi, priateľmi, čo mi pomohlo svoj hendikep lepšie znášať.“ Ak nájdeš cieľ, chuť do života príde Hrali, spievali, zabávali sa a neraz museli po hustej atmosfére dedinských tancovačiek aj utekať. „Bitky boli na zábavách častým dôvodom ich ukončenia. Teda ja som ich nikdy nevidel, iba počul. Mnohokrát stačilo, aby niekto z kapely poškuľoval po miestnom dievčati.“ Kapela starla, roky pribúdali, aj preto Marián začal čoraz častejšie premýšľal o svojej budúcnosti. Presnejšie o dievčati, s ktorým by si založil rodinu. To sa stalo ústredným motívom jeho existencie. Spočiatku sa trocha obával, či nájde ženu, ktorá by sa s ním vydala na spoločnú cestu životom. „Túžil som po vlastnej rodine a to ma napĺňalo obrovskou energiou a chuťou do života.“ Manželku si našiel v kostole „Nikdy predtým sme sa nevideli, no vedeli sme o sebe prostredníctvom svojich sestier, ktoré sa spolu kamarátili. Manželku Katku som prvýkrát stretol na polnočnej omši v našej dedine. Pochádzala z vedľajšej obce.“ Slovo dalo slovo, začali sa spolu stále častejšie stretávať a do roka bola svadba. „Marián bol veľký filozof, podobne ako teraz. V čase, keď sme sa spoznali som mala veľa nápadníkov, ale ani jeden z nich nemal konkrétny plán o budúcnosti. Naopak, Marián vedel presne, ako so životom naloží. Tak som sa doňho zaľúbila,“ spomína na spoločné začiatky manželka Katka. „Jednoducho som vedel ženy obalamutiť,“ s úsmevom dodáva Marián. „Nikdy som ho nepovažovala za slepého. Aj v súčasnosti kedykoľvek naňho zakričím z izby, aby postavil vodu na kávu, či otvoril balkónové dvere. Niekedy mi ani nepríde, že je nevidiaci,“ tvrdí manželka. Po svadbe začal tvrdý život Začiatky bývajú ťažké. A pocítil to aj Marián so svojou manželkou, ktorá čakala vytúžené dieťa. Po svadbe sa odsťahovali do spoločnej domácnosti, do domu s elektrinou, ale bez vody a bez ústredného kúrenia. „Kúrili sme iba v kachliach. Drevo sme dostali z bývalého jednotného roľníckeho družstva, ale popíliť ho Marián musel sám. Cirkulárky vtedy neboli ešte tak rozšírené a tak všetko rezal s ručnou pílkou. Roboty sa veru nebál.A tak je tomu dodnes,“ zalovila v pamäti manželka. Stále však uvažovali a hľadali vhodné zamestnanie pre Mariána. Do rodiny totiž prišli deti – najprv dcérka Katka, po nej vytúžený syn Marián a každá koruna sa vtedy zišla. A tak začal robiť metly Pôvodne si chcel spraviť masérsky kurz v Levoči, ale za komunizmu mu nik nechcel dať na to povolenie. Ponúkli mu prácu telefonistu, čo rázne odmietol, pretože sedieť a zdvíhať po zvyšok života telefóny sa mu vôbec nepáčilo. „Človek najlepšie spí, keď sa prácou poriadne unaví. Nedokážem len tak nečinne sedieť na stoličke, či na gauči. Potrebujem pohyb. Moje ruky sú zvyknuté na prácu,“ tvrdí nevidiaci Marián. To bol aj hlavný dôvod, prečo prestal používať Brailovo písmo. „Jednoducho som nemal cit v prstoch, pretože boli plné mozoľov od práce.“ Začal preto pracovať v trnavskom družstve invalidov Integra, kde sa vyrábali metly. Robotu mu vozili do Rumanovej, pretože žiadosť na byt v Trnave stála na bytovom úrade už niekoľko rokov. Integra sa však nezadržateľne blížila ku krachu a definitívnu bodku za jej existenciou dala nežná revolúcia. Demokratické zmeny v ňom prebudili podnikateľa Začiatkom 90. rokov sa dostali k vytúženému bytu v Trnave. A tak sa Marián so svojou rodinou mohli presťahovať. „Za všetky peniaze, ktoré sme vedeli vtedy zohnať, som za desať tisíc korún odkúpil zo skladu skrachovaného družstva invalidov vlasce, drievka, držadlá a ostatné potreby na výrobu metiel.“ Marián sa stal živnostníkom a začal si ich vyrábať sám a s pomocou svojej rodiny. „Začínali sme úplne od piky. Denne sme pracovali aj dvadsaťsedem hodín. Sami sme sa podieľali na výrobe i na distribúcii,“ spomínajú na podnikateľské začiatky Slobodovci. Časom však získali pravidelných malých i väčších odberateľov. Dokonca s ich metlami zametala celá Trnava. Slobodovci sú nenároční. Na metlách síce nezbohatli, ale cenia si nezávislosť, ktorú vďaka nim získali. Výrobca, vedúci, kontrolór v jednej osobe Keď prišiel v sedemnástich o zrak, vyvinul sa u neho šiesty zmysel. „Viem odhadnúť ľudí. Vidím im až do vnútra. A to využívam aj v obchode. Presne viem, kto o metly má záujem a kto nie. Je to súčasť môjho podnikateľského umenia,“ tvrdí. Ročne prejde cez jeho ruky viac ako dvadsať tisíc metiel. Ich predajnosť však z roka na rok klesá kvôli množstvu nekvalitných a lacnejších metiel z Číny, či Poľska. Nezúfa však, pretože od ich výroby nie je závislý. Dokáže toho oveľa viac. Je technický typ a napriek tomu, že nevidí, vie aj pekne kresliť. Dokázal by cvičiť aj psov pre nevidiacich, či opravovať bicykle a motorky. Je toho oveľa viac, čím by sa dokázal živiť. Ako sám tvrdí: „Zrak ma o chuť do života vôbec nepripravil. Najdôležitejšia je predstava.“⋌PETER BRIŠKA

Článok pokračuje pod video reklamou