23. jún 2008 o 0:00
Smrť si predpovedal rok dopredu
Presne rok od oslavy 50. výročia vysviacky kostola vo Svrbiciach zomrel kňaz, ktorý tu pôsobil viac ako dvadsať rokov. K obci si vytvoril silný vzťah a svoj pomník si nechal previezť z rodiska na svrbický cintorín. Ľuďom dva dni pred smrťou odkázal, aby z
Pochovať ho mali v rodnej obci pri Prievidzi, ale nakoniec sa rozhodol inak. Katolícky kňaz Emil Pálesch pôsobil dvadsať rokov v Ardanovskej farnosti, kam patria aj Svrbice. S dedinčanmi sa natoľko zblížil, že sa rozhodol pre uloženie svojho tela práve tu. Dokonca nechal prostredníctvom Svrbičanov preniesť pomník, ktorý mal už v rodisku pripravený. „Už niekoľko rokov mal pomník postavený v rodnej obci, ale minulý rok sme mali 50. výročie vysviacky nášho malého kostolíka. Vtedy sa pán farár rozhodol, že sa nechá pochovať u nás,“ hovorí kronikárka obce Svrbice Vilma Púčeková. Miesto posledné odpočinku si vybral pod košatou lipou.
Osláv vysviacky sa však osemdesiatdeväťročný farár nemohol zúčastniť. V tom čase bol vážne chorý. „Mal železnú disciplínu a bol veľmi sebakritický, preto nám povedal, že nepríde, aby sa nevyskytli nejaké zdravotné komplikácie. Ale bol s nami v mysli!“ O dva týždne sa zotavil a prišiel sa do Svrbíc pozrieť, žiaľ poslednýkrát. „Dva týždne pred smrťou povedal, že chce už odísť z tohto sveta, v máji – mesiaci patrónky svrbického kostola Panny Márie.“ Vilma Púčeková bola v kontakte so starým kňazom takmer do posledných chvíľ. Dva dni pred jeho smrťou spolu telefonovali. Farár tušil, že zomrie, preto Svrbičanom odkázal, aby za ním nesmútili. „Iba sa modlite, lebo ja sa teším. Toľko mi povedal. Zdá sa to neuveriteľné,“ vysvetľuje kronikárka. V utorok 27. mája Pálesch zomrel v Beckove.
Emil Páleš skončil v ardanovskej farnosti v novembri 1994, pretože mu ubúdalo síl a už sa necítil dobre. Odišiel do starobného dôchodku do charitného domu pre kňazov v Beckove. Tu žil štrnásť rokov a napriek vzdialenosti od Svrbíc s nimi nikdy nestratil kontakt. „Vždy na začiatku školského roka prišiel medzi učiteľov a priniesol pohostenie. Bývali to príjemné posedenia so staručkým kňazom. Návštevy začínal slovami – aby nevymizli staré slovanské zvyky medzi nami,“ spomína kronikárka. Podľa nej bol faraár tak silná osobnosť, že dokázal vyburcovať aj ateistov. Počas totalitných rokov ho mali v úcte aj koministickí funkcionári. Tí sa s ním prišli rozlúčiť aj na pohreb do Svrbíc. „Farár sa stal legendou už počas života, vysoko vyčnieval vďaka svojej skromnosti.
Do školy chodil vyučovať zásadne pešo, nikdy sa nedal viezť, ani v nečase. Aj keď bola poľadovica, šiel cez kopec na omšu pešo.“ Podľa veriacich vtedy odslúžil omšu s úsmevom a nikdy nezdôrazňoval, čo pre veriacich urobil. „Bol hlboko veriaci. Dokázal zvýšiť aj hlas a vstúpiť do svedomia.
Chcel, aby sa ľudia navzájom ctili. Vtedy sa nám to zdalo náročné a až dnes sme naplno pochopili jeho slová.“ Starý farár vkladal všetku nádej do detí. Tvrdil, že oni sú nádejou a oporou života na dedine. „Nekritizoval, ale bol prísny. Nebál sa hovoriť o sexualite a spolužití. Na prvom mieste bola u neho úcta k žene a výchova detí.“ Na svojej fare nikdy nemal stabilnú slúžku, pretože si sám dokázal udržiavať poriadok. Najradšej mal kvety, ktoré ho tešili po celý život.⋌RASŤO PIOVARČI
Článok pokračuje pod video reklamou
Článok pokračuje pod video reklamou
