Raz za čas sa v našej domácnosti dejú radikálne zmeny. Moja mama na vypratávanie zbytočných vecí zo skríň a skriniek volí ten najzložitejší postup. Poprehadzuje nábytok v byte.
Na presuny potrebuje mať všetky skrinky prázdne, inak by ich nemohli s otcom premiestňovať. A do skriniek naspäť potom putujú iba veci, bez ktorých sa nedá v živote absolútne zaobísť a ktoré budú nemilosrdne vyhodené pri ďalšom upratovaní.
Občas je moja mama ako storočná voda. Ani po nej toho veľa neostane. A ja, aby som dokázal, že jabĺčko nespadlo ďaleko od hrušky, tiež som sa začal zbavovať vecí, ktoré nepotrebujem. Na moju snahu nemať doma nič nepotrebné doplatili tentoraz videokazety. Možno sa vám to zdá divné, nevidiaci a má videokazety. Nečudujte sa, dialógy predsa počujem a dej filmu mi vždy niekto pri pozeraní rozpráva a hudba, ktorú vidiaci možno ani nevnímajú, mi dotvorí atmosféru filmu. Toľko na vysvetlenie. Ja sa však vrátim k upratovaniu. Vzal som to, ako sa hovorí, od podlahy a urobil som dôkladné „čistky“. Mnoho z filmov, ktoré som tam mal natočené, už mám na DVD nosičoch.
Niektoré prestali byť pre mňa zaujímavé a niektoré lacné, neznačkové videopásky po viac ako dvadsiatich rokoch stratili na kvalite. Postup odpratávania poznáte: skrinka – chodba – pivnica – kontajner. Sú to osvedčené spôsoby, lebo človek nemá to srdce vyhodiť nepotrebné veci, ak sa dajú ešte použiť, rovno do kontajnera. Takto má svedomie čisté, lebo veciam dal ešte šancu, posunúť ich ďalej, aby ich mohol ešte niekto využiť. Aby som dnes nehovoril len o práci, tak vám musím povedať, že hoci pijem skôr víno ako pivo, rád by som sa išiel pozrieť na Trnavskú 13.
Vlastne na program, ktorý bude pri tejto príležitosti. Snáď sa nám to pivo nezriedi s dažďovou vodou. Na takýchto akciách sa obyčajne stretávam so svojimi priateľmi, s ktorými som sa dlhší čas nevidel. A ešte niečo, držte mi palce, zajtra si idem sadnúť do zubárskeho kresla.
Bude to iba kontrola a odstraňovanie zubného kameňa, ale aj tak mám pred tým veľký rešpekt. Zvuk, ktorý počujem z prístrojov, neznie môjmu uchu práve lahodne. Ale moja pani zubárka ma už pozná a je ku mne veľmi trpezlivá a láskavá. Keď vyjdem z jej ordinácie, budem vás môcť znovu obdariť jagavým úsmevom.
RICHARD GREGOR
Keď Eva a Peter Janíčkovci začali budovať Château Gbeľany, mali jasnú víziu - vytvoriť miesto, kde reštaurácia nebude len súčasťou hotela, ale samostatným dôvodom na návrat.
