Písmo:A^-|A⁺00

Osud Romana Krča-Krella je tŕnistý. Na jednej strane ho vyzdvihujú, na strane druhej neraz zatracujú a spochybňujú. Hoci už vystavoval aj v známej Cité Internationale des Arts neďaleko Notre Dame v Paríži, v Trnave sa mu akosi nedostáva pozornosti ani uznania. Kontroverznému umelcovi urobili výstavu v trnavskej radnici a v západoslovenskom múzeu. Slovenský ateliér na nábreží francúzskej Seiny pritom patrí do komplexu 250 ateliérov pre umelcov zo všetkých krajín a patrí medzi najvýznamnejšie inštitúcie svojho druhu na svete. Začiatkom tohto roka vystavoval aj vo Francúzskom inštitúte v Bratislave, no opäť nikto z miestnych lokálpatriotov neprejavil záujem. Umelec nerozumie, prečo nemôže vystavovať v trnavskej galérii. Jeho túžbu oveľa viac znásobuje jeho zlý zdravotný stav. Roman totiž trpí očným glaukómom a postupne slepne. Po jednej diagnóze prichádza ďalšia, no napriek tomu sa nevzdáva. „Nastúpil som tŕnistú cestu. Neraz som mal pocit, že umieram. Zvykol som si však na bolesť,“ dodáva. O diela malo záujem veľa kupcov Roman Krč-Krell vníma svoje umenie ako dar od Boha. Sochy sa mu zjavujú prostredníctvom videní a zobrazuje v ňom vlastné prežité sny. Nazýva ho aj Proud art, teda hrdé a vznešené umenie, ale tiež mäsité a krásne. „Niekedy sa ma pýtajú, čo tam je, čo nevidíš? Ale keď raz nevidíš, nemôžeš vidieť, pretože tvoja úroveň poznania nedosiahla takú hranicu.“ Jeho sochy ukrývajú veci, ktoré sú na prvý pohľad neviditeľné. Umenie nevníma inak ako to, čo človeku vytryskuje z duše. „Mnohí vám neraz vysvetľujú, čo máte vidieť, ale ja chcem každému človeku vstúpiť do duše. Keď vidíte Chrám Notre Dame alebo Kolýnsku katedrálu či hrubý kostol, čo tam je čo vysvetľovať? Vstúpite do chrámu a vidíte. Keby ste aj nevideli, tak to na vás tlačí.“ Na svojom konte má niekoľko desiatok objektov, o ktoré už prejavilo záujem veľa zahraničných kupcov. Jeho Pamätník holokaustu dokonca vystavovali v parížskej židovskej štvrti. Nedá dopustiť ani na svoj Strom poznania, ktorý odhaľuje biblickú múdrosť kráľa Šalamúna. Pomník pre Williama Schifera Najnovšie vyrobil ostnatý minipomníček. Socha je pamiatkou na blízkeho kamaráta a trnavského umelca, ktorý dlhý čas pôsobil v Paríži, Williama Schifera. „Takého úprimného človeka som nikde nestretol. Bol medzi nami veľmi blízky vzťah. Rozprávali sme sa cez rozprávkový svet. Nepoužívali sme veľa slov, ale každé jedno by malo význam desiatich kníh, pretože sme ich vedeli spojiť, aby dávali vyšší zmysel. Chceli sme si vždy overiť všetko, čo vidíme,“ vysvetľuje Roman. Pomník plánoval väčší. „Ale materiál, energie či plyn na zváranie stoja veľa.“ Sochu vyrábal dva mesiace z dreva a zo strieborných prútov. Umelec totiž svoje objekty nevytvára jednoducho. Pri tvorbe používa metódu zvárania, pričom na jeho sochách možno pozorovať aj tie najdrobnejšie detaily. Neraz sa aj zranil a ako hovorí: „Nie je to nič krásne robiť takéto veci. Neraz si nad tým aj poplačete.“ Zakaždým mu asistuje aj manželka Kvetka a hoci na vytvorenie malého pomníka dostal umelec aj grant z ministerstva kultúry a ponúkol ho už aj Trnavčanom, akosi sa k nemu nik nehlási. Autora pomníka nechávajú čakať. Nevylučuje preto, že ak sa veci nepohnú dopredu, bude nútený pomník nechať v zahraničí, pravdepodobne na najbližšej výstave v Monaku. „Nie som človek, ktorý sa bude niekomu vnucovať. Som chorý a zdravie si vážim natoľko, že každý jeden deň chcem prežiť v pravde. Pochopte ma, nezaťažím si svedomie.“⋌PETRA NAGYOVÁ

Článok pokračuje pod video reklamou