Písmo:A^-|A⁺00

Zo Skaličanky sa stala Trnavčanka Písal sa rok 1966, keď si ju mecenáš trnavskej atletiky profesor Anton Hajmássy všimol a stiahol z rodnej Skalice do športového klubu Slávia v Trnave. Mala iba osemnásť rokov, no so sťahovaním do malého Ríma neváhala ani chvíľu. „Mamička nám zomrela v mladom veku a otcovi som pomáhala s výchovou súrodencov. Spočiatku bol proti môjmu odchodu do Trnavy, ale nakoniec pochopil, že atletika je môj život, a dovolil mi presťahovať sa do rodného mesta mojej mamy,“ spomína Ľubica Hlaváčková. Úspech prišiel na Slávii Po príchode do Trnavy úspechy nenechali na seba dlho čakať. Od konca šesťdesiatych rokov sa v atletike postupne predierala vyššie a vyššie.Jej srdcovou záležitosťou sa stal beh na 800 a na 1 500 metrov. A práve v týchto disciplínach dosiahla aj najväčšie životné úspechy. „Na podujatí Zlatá tretra v Ostrave som v roku 1971 dosiahla slovenský rekord v behu na 1 500 metrov. Ten zostal nasledujúcich päť rokov neprekonaný.“ Na otázku, koľko medailí približne získala, s úsmevom odpovedá: „Tých najcennejších z majstrovstiev a medzinárodných súťaží mám približne tridsať. A z krajských či okresných snáď za dve igelitové tašky.“ Pozvanie na Kubu odmietla Od 70. rokov patrila atlétka k špičke. Vo svojich disciplínach našla veľmi málo premožiteliek. Titul majsterky Slovenska získala viackrát. V období najväčšej slávy vo farbách trnavskej Slávie reprezentovala nielen mesto, ale neskôr aj vtedajšie Československo na medzinárodných súťažiach. V Bulharsku, Rumunsku, Maďarsku a po roku 1968 aj v susednom Rakúsku dokázala, že titul majsterky jej právom patrí. Aj napriek dosiahnutým úspechom jej komunistický režim často nepovolil vycestovať. Množstvo zahraničných podujatí bolo pre ňu stratených. Obávali sa totiž, že sa už nevráti. ,,V roku 1973 ma pozvali dokonca na Kubu, ale musela som to odmietnuť. Bola som totiž tehotná,“ uviedla. Láska k atletike dôchodok nepozná Roky atlétke pribúdali a jej aktívna kariéra sa blížila ku koncu. Ľubica Hlaváčková podstúpila v roku 1991 dve operácie chrbtice, ktoré z nej spravili športovkyňu na dôchodku. Na atletiku však nezanevrela, práve naopak. Na Sláviu sa vrátila ako trénerka. Svoje skúsenosti odovzdáva ďalej ako štafetový kolík ďalším mladým nádejam slovenskej atletiky z trnavského klubu. ,,Aký dôchodok, to mám byť doma zatvorená pri sporáku? Oveľa radšej trávim čas vonku,“ tvrdí. Na starosti má desať bežcov. „Bez potu a driny sa dnes nedá robiť žiadny šport. Nesmie chýbať zanietenie, nasadenie a to, že tréner má vždy posledné slovo,“ zhrnula svoju trénerskú filozofiu. Ak človeka niečo baví, je tomu oddaný. „Potom prídu aj úspechy a posúva ho to stále ďalej. Už som si veľakrát vravela, že to všetko nechám, ale vždy sa dostavil triumf niektorého z pretekárov. Mám to pre koho robiť. Stále to má zmysel,“ dodáva. PETER BRIŠKA

Článok pokračuje pod video reklamou