Písmo:A^-|A⁺00

Kde všade ste nasadzovaní? Sme nasadzovaní pri vyhľadávaní a likvidácii nálezov starej či súčasnej munície, ale aj výbušných systémov, ktoré sú na niekoho nastražené alebo môžu vybuchnúť pod autom s cieľom niekoho usmrtiť. Sme tiež nasadzovaní pri vykonávaní preventívnych pyrotechnických prehliadok, ako sú športové a kultúrne podujatia a pri anonymných telefonátoch, keď sa niekto vyhráža bombou. Príkladom je prípad trnavského Tesca aj Maxu, keď sme museli zasahovať na oboch miestach súčasne. Každý telefonát musíme preveriť. K výjazdu pristupujeme tak, že nejde o falošný poplach, ale berieme ho vážne. Ako často chodíte do terénu? Závisí to aj od ročného obdobia. Najčastejšie chodíme na výjazdy k nálezom starej munície. Tých býva najviac na jar, keď sa orie. Dosť veľa máme aj falošných poplachov. Týka sa to najmä škôl a nemocníc. Teraz máme obdobie, keď na výjazdy chodíme skoro každý deň. Býva stará munícia nebezpečná? Áno, pretože trhavina v nej je uzavretá a stále funkčná. Počasie na ňu nevplýva. Okrem toho, stará munícia často ani nepôsobí ako munícia. Výbušnina stále funguje aj po tridsiatich alebo šesťdesiatich rokoch. Ako ju možno rozoznať? Za druhej svetovej vojny, keď jej bol nedostatok, sa vyrábala z hocičoho. Aj preto môžu míny vyzerať ako taniere, mnohé sa vyrábali z dreva a granáty mávajú aj podobu konzervy. Všetko, čo nevyzerá ako bežný predmet alebo má tvar nejakej strely, prípadne má poistku či krúžok s páskou, je prakticky munícia. Vojnová munícia bola často vystrelená, ale nevybuchnutá. V takom prípade je veľmi nebezpečná na manipuláciu a prevoz, lebo každý náraz či zmena polohy môže viesť k výbuchu. Preto rozlišujeme, či ju môžeme preniesť, ale ak je to nebezpečné, priamo na mieste ju likvidujeme. Nie je to predsa len risk? Riziko tam stále hrozí, ale keď sme si neistí, do auta si ju nedáme. Niekedy si to však situácia vyžaduje. Keď nájdeme granát na povale, nemôžem ho tam odpáliť. Musíme ho zniesť, aj preto máme špeciálny pyrotechnický oblek, ktorý dokáže tlmiť dôsledky výbuchu a prostredníctvom ktorého nedochádza k popáleniu či deformáciám častí tela v prípade tlakovej vlny alebo črepinového účinku. Samozrejme, ak je munície veľa a k niečomu takému dôjde, tak nám to nepomôže. Boli situácie, ktoré boli vyslovene nebezpečné? Niekedy sa stane, že si človek povie, mohlo sa mi niečo stať. Ale uvedomíme si to až spätne. V prvom rade sa musíme sústrediť na prácu. Ten rešpekt tam však stále je. Nájdu sa aj dnes ľudia, ktorí si zhromažďujú muníciu doma? Áno, sú rôzni zberatelia, ktorí si ju sami nájdu a vykopú. Niektorí dokonca chodia s mínohľadačkami po lese. Aj bývalí vojaci alebo ľudia, ktorí s muníciou kedysi prichádzali do styku, mali doma nejaké zbierky. Je tiež veľa takých, čo obnovujú alebo prerábajú staré rodinné domy a po starých rodičoch nachádzajú rôzne granáty. Ľudia sú všelijakí, ale ešte stále to mávajú. Stalo sa už niekedy, že munícia niekomu aj vybuchla? Mali sme už prípady, keď sme ani nevedeli, ako sa vôbec stalo, že to nebuchlo. Boli takisto všelijakí „odborníci“, ktorí muníciu rezali. Na Slovensku tiež existujú prípady usmrtenia, keď si ľudia zobrali muníciu domov, chceli ju rozobrať, rozrezať a skončilo sa to tragicky. Mali sme raz prípad, keď sa otec hral so synom. Jeden druhému si hádzali granát, pričom najprv nevedeli, o čo ide. Potom otec priniesol na políciu chlapca na chrbte aj s granátom v ruke. Veľmi málo chýbalo k tomu, aby prišlo k nešťastiu. Čo by mal urobiť každý, kto nájde muníciu? Nech sa jej v žiadnom prípade nedotýka. Ihneď treba zavolať políciu a odísť z miesta nálezu na čo najbezpečnejšiu vzdialenosť. Potom prichádzame my a postupujeme. PETRA NAGYOVÁ

Článok pokračuje pod video reklamou