Písmo:A^-|A⁺00

om stane Slovensko. Do sveta „Otec pracuje ako novinár a matka, ktorá učila predtým v autoškole, zostala v domácnosti. Rodičia ušli do Dubaja asi pred tridsiatimi rokmi. Do Sudánu sa vraciame iba na dovolenku alebo ku známym, rád chytám v Chartúme v Níle ryby. Mal som rád biológiu, zemepis, chémiu... Jediné, čo som vedel, bolo, že existovalo Československo. Bola to pre mňa skúška, a keďže u nás sa štúdium v Európe vysoko uznáva, chcel som ísť. Nevedel som, že máte vlastný jazyk. Myslel som si, že hovoríte po anglicky. Na Slovensko som sa dostal cez agentúru z Arabských emirátov,“ opisuje situáciu pred odchodom Tamir. Vitaj nový domov Keď prišiel v roku 2000 na Slovensko, mal sedemnásť rokov. „Prípravka slovenského jazyka v Modre trvala, a potom hybaj do Martina študovať medicínu. So slovenčinou mi veľmi pomohla pani Halamová. Študoval som šesť rokov všeobecné lekárstvo. Po promócii som odišiel takmer hneď do Považskej Bystrice, kde žijem a pracujem od roku 2007 na oddelení rádiodiagnostiky. Mladšia sestra študovala ako fyzioterapeutka, no napokon skončila ako letuška. Starší brat je technický inžinier. Myslím si, že naši rodičia môžu byť na svoje deti hrdí,“ tvrdí Tamir pri čaji. Vajíčka inak Nie všetko bolo jednoduché, o čom svedčí aj jeho historka o vajíčkach. „Nevedel som povedať nič po slovensky, a v obchode nevedeli ani slovo po anglicky. Pýtal som si vajíčka, ale nik mi neodpovedal. Išiel som k mrazničke, vzal mrazené kurča, a začal s ním znázorňovať kladenie vajec. Tým som, dúfam, vysvetlil, čo som chcel. Predavačky sa schuti zasmiali,“ spomína lekár. Prvých šesť mesiacov potreboval na to, aby vedel ako-tak komunikovať. Prvý ročník medicíny študoval v angličtine. Druhý bol horší, pretože anatómia dávala študentom zabrať ani nie tak preto, že bola ťažká, problémy robili pádové otázky a skloňovanie. Lepšie to bolo o rok neskôr. „Komunikovali sme s pacientmi, takže opäť som sa v slovenčine zlepšil,“ usmieva sa ponad okuliare. Život tu a tam Vianoce bez snehu, no takmer totožné s domácimi. „Množstvo koláčikov, torty, ale aj slané pečivo, darčeky. Doma som rád plával, nakupoval v obchodoch, najmä oblečenie. Rád varievam, najmä jedlá zo zeleniny. Tu mám voľného času pomenej. Využívam ho na chatovanie na internete, našiel som si kamarátov. Tých mám aj v Martine, Čadci a Bratislave, kam občas chodievam. Ľudia v Dubaji sú veselší, otvorenejší, majú inú mentalitu. Veľké rozdiely sú v oblečení, kultúre, jedlách. Keďže nám to náboženstvo nedovoľuje, na jedálnom lístku chýba napríklad bravčové, no musí na ňom byť baranina. Sviatkov, kedy najmä jeme, máme viac. Koncom roka býva Ramadán, no po ňom príde Eid, kedy sa je a je. Niečo podobné sa deje o dva mesiace neskôr, ide o Eid aladhha. Vtedy sa vie v rodinách obetovať baran. Tieto sviatky sú u nás najviac oslavované." Kuchyne Dáme sa do debaty a prirovnávame národné jedlá. „Niečo ako halušky je u nás lúgmaa s mulahom. Hustá omáčka s baraním mäsom a haluškami. Môže sa podávať aj s kysrou, ktorá sa podobá na arabský chlieb, no je oveľa jemnejšia, biela a tenučká ako servítka. Modernizácia sa nezastavila ani u nás, takže nájdu sa aj posedenia ako Mc Donald a podobne. Chuťovo fantastická je aj Asída, omáčka z mäsa a zeleniny, ktorú u nás používame vždy čerstvú. Gurrasaa je jedlo, ktoré máte aj vy, takže predsa len niečo spoločné. Viete, čo je to? Palacinky!“ dodáva gurmán. Svadba Tamirov brat je ženatý a rodinka vraj čaká v týchto dňoch prírastok. Ako vyzerá svadba v Sudáne? Na tej poslednej bol sesternici. Svadobné tradície sú v niečom podobné. „Muž požiada o nevestinu ruku, rodiny dohodnú termín sobáša. Deň predtým sa pripravia u nevesty raňajky pre ženícha. Ide o niekoľko desiatok či stoviek mís, tanierov a hrncov, v ktorých sú rôzne druhy jedla. To sa neodmieta, rodina by sa urazila. Mladomanželom nanesú na ruky pastu z vody a prachu tmavej farby, z ktorej vznikne tzv. hena. Muž si ju rozotrie po rukách tak, že mu zostanú na prstoch pásy, neveste z nej nakreslia na rukách kvety a rôzne ornamenty. Na rad prichádza den žirtik požehnanie od rodičov a zábava. Zaujímavosťou je napríklad pitie mlieka, kedy sa pár snaží drgať si navzájom, až sa poleje mliekom nevesta alebo ženích. Druhý deň býva svadba, obrad, ako na Slovensku. Iba s tým rozdielom, že na svadbe u nás sú mnohopočetne zastúpené obe rodiny, takže hostia sa rátajú na stovky. Tretí deň je den Subhiyaare, ktorý je určený pre nevestu a najmä ženy.“ Ako ďalej? Za sedem rokov bol Tamir päťkrát doma, naposledy pred týždňom. „Po návrate chodievam pracovať na interné alebo gynekológiu. Otec by bol rád, ak by som sa doma aj oženil, no ešte neviem, čo bude o rok, dva. Na Slovensku si chcem urobiť najskôr atestáciu. Rodina mi však veľmi chýba. Telefón a onedlho internet by tento problém mohli vyriešiť. Aj u nás sa hovorí, že všade dobre, doma najlepšie. Možno sa mojím druhým domovom stane Slovensko,“ dumá mladý lekár z Afriky. Či bude tomu tak naozaj, si musí počkať on, aj rodina. ⋌(MK)

Článok pokračuje pod video reklamou