7. apr 2008 o 0:00
Pred frontom sa ukrývali v horách
Keď sa blížili frontoví vojaci k obci Naháč, ľudia v strachu utekali do hôr. Tu prežili niekoľko dní. V lese si vybudovali svoj svet, dokonca sa v bunkroch narodili aj deti.
Do Naháča prišli cez druhú svetovú vojnu nemeckí vojaci. Bolo to po vypuknutí Slovenského národného povstania. Ich úlohou bolo vykonávať zákopové práce.
Na Vianoce v roku 1944 ukončili tieto práce a krátko po tom sem prišli ukrajinskí vojaci, ktorí sa spojili s Nemcami. Ubytovali sa v škole. Po lesoch hľadali partizánov.
„U nás sa ubytovali nemeckí vojaci, ktorí v otcovej stolárskej dielni hrávali šach,“ spomína obyvateľ Naháča Blažej Lopatka.
V tom čase mal osem rokov a vojakov sa nebál. „Chodievali sme za nimi a pozorovali sme ich pri hre. Dokonca sme sa s nimi skamarátili a hrávali sme šachy. Nikdy sme ich však neporazili,“ hovorí.
Podľa neho prítomnosť vojakov nijako výrazne nenarúšala atmosféru v obci. Nemeckí oficieri sa vždy po službe obliekli do vychádzkových uniforiem a prezerali si dedinu.
„S našimi dievčatami sa nekamarátili. Zachovávali si odstup, boli tak nemecky povýšeneckí, pyšní. Ale ich spôsob jednania bol veľmi kultúrny a na vysokej úrovni.“
Situácia sa zmenila, keď sa k Trnave priblížil oslobodzovací front. Obyvatelia obce v strachu utekali do hôr. Zbalili si potraviny a šatstvo. Gazdovia svoje cennosti poukrývali do pivníc a zamurovali prístupové vchody.
V strachu odchádzali do hôr
„V horách sme prespali niekoľko nocí, ale vždy sme si vyberali miesto v blízkosti studničky, lebo bez vody by sme neprežili. V lese vznikla menšia osada,“ pripomína históriu Blažej Lopatka. Vedúci osady aj s niekoľkými chlapmi vykopali veľký, široký zákop, kde osadili drevené podlahy z vagónov.
Do tohto úkrytu vošlo niekoľko rodín. Keď nad Naháčom a okolitými lesmi prelietavali ruské stíhačky, vbehol do úkrytu aj neznámy človek.
Skúsenosti nestačili
„V noci sa strieľalo, videli sme svetlice a to bolo pre nás vzácne, dovtedy sme sa ako deti s ničím podobným nestretli. Celá obloha žiarila ako cez deň. Vtedy ešte neumrel nikto.“
Niektorí chlapi, najmä tí starší, ktorí mali už skúsenosti z bojísk prvej svetovej vojny, ostali v dedine.Vojaci jedného z nich zastrelili pri studničke, keď naberal vodu. Vojakom padlo za obeť až pätnásť obyvateľov Naháča.
Spomienky na apríl
„Podcenili situáciu, zle sa schovali.“ Medzitým sa tábor v lese presunul hlbšie do hory. Z dvoch vozov a plachty urobili veľký stan, ktorý slúžil ako núdzový príbytok.
Začal sa apríl, vonku však bolo chladno. „Mali sme oheň, cez deň sa varilo. Lenže keď letelo lietadlo, kričali sme. Rýchlo sa všetko muselo uhasiť. Až teraz si uvedomujem, že sme robili chybu, pretože uhasený oheň dymil a mohol nás vyzradiť.“
Keď front prišiel tesne k obci, ľudia v horách pozorovali, ako im ostreľujú domy. Videli, ako skaze podľahol aj kostol, do ktorého vojaci začali strieľať. „Horeli domy, všade bolo množstvo prachu.
Po utíchnutí sme spozorovali dvoch vojakov na koňoch, ktorí vstupovali do obce.“ Ženy a deti sa presunuli bližšie k dedine, neskôr sa šli pozrieť na zdemolované domy. „Vtedy som prvýkrát videl ruských vojakov. Mojej mamy sa pýtali, ako sa dostanú do Senice. Nepoznala síce mapu, ale v strachu si rýchlo niečo vymyslela.“
Pozorovali skazu
vlastných domov
Ľudia v Naháči neostali. Vrátili sa do osady v lese, ktorá sa medzitým premiestnila k miestnej Ekhartovej studničke. Tu im pomáhal lesník, ktorý musel utiecť. Všetci lesníci pred vojnou vstúpili do nemeckých strán. „Nie pre presvedčenie, ale báli sa, že prídu o prácu.“
Až keď boje úplne utíchli, ľudia sa odvážili vrátiť. „Všetko bolo spustošené. Mína padla na strachu, prerazila strop a zastavila sa nad truhlicou s cennosťami, ktorú sme mali ukrytú v pivnici.“
Ľudia s pomocou ruských vojakov začali okamžite s opravami poškodených domov. „Pomáhal im aj môj otec, ktorý bol dedinským stolárom. Rusi k nám na dvor doviezli plné nákladné auto hrubého skla, ktoré sa používalo do výkladov.
Otec ho zarezával a vkladal do okien.“ Mnoho obyvateľov Naháča ich má na pivniciach dodnes.
Vtedy už z obce utekali nemeckí vojaci preč. Posledný dôstojník – lekár aj s dvoma spoločníkmi odišli na vojenskom džípe. Pomýlili si trasu, čo sa im stalo osudným. Šli cestou, ktorá viedla cez močaristý terén za obcou. Tu im auto zapadlo a nemohli sa pohnúť ďalej. Pravdepodobne spanikárili a navzájom sa postrieľali.
„Boli sme sa tam pozrieť a našli sme veľké množstvo nábojov. Ten posledný si dôstojník nechal pre seba.“ Obec Naháč oslobodili 5. apríla 1945.
RASŤO PIOVARČI
Článok pokračuje pod video reklamou
Článok pokračuje pod video reklamou