31. mar 2008 o 0:00
V kabarete Elánu už Kamil Mikulčík skončil
Po vypadnutí zo speváckej súťaže naberá herec Kamil Mikulčík pôvodom z Trnavy druhý dych. Zastihli sme ho v Seredi, kde sa spolu s Radošinským naivným divadlom práve pripravoval na ďalšie zo svojich vystúpení.
Prihlásili ste sa do súťaže, lebo ste sa chceli zviditeľniť?
- Keď herec sedí doma a čaká na ponuky, nič k nemu samo nepríde. Je veľa hercov a nie každý sa dostane k hraniu vo filmoch či v televízii, najmä, keď filmy sa tu vôbec netočia. I keď ja osobne sa na nedostatok práce nemôžem sťažovať. Som celkom etablovaný tam, kde chcem byť etablovaný a snažím sa udržať si to. V prípade Elánu to bolo tak, že som sa tam neprihlásil, ale dostal ponuku, aby som prišiel na konkurz
Vraj ste na ich pesničky balili baby...
- A kto nebalil? Každý mladý chalan chcel vedieť na gitare hrať ich pesničky. Sedávali sme pri táboráku a spievali Elán. Bola to jediná slovenská kapela, ktorá sa vtedy počúvala vo veľkom.
Napriek tomu, že vás na konkurz osobne zavolali, dlho ste sa v súťaži neohriali.
- Mne ani nešlo o umiestnenie, nemal som žiadne očakávania, ide o show, ktorá má ľudí zabaviť. Ja som sa zabavil, a stačilo. Myslím, že svoj účel, prečo som tam vôbec išiel, to splnilo a iné ma netrápi. Z môjho pohľadu bolo už načase odísť.
Neľutujete , že ste vypadli?
- Vôbec nie. Doprial som si tento zážitok. Nemyslím si, že by sa mi ešte niekedy stalo, že by som šiel do nejakej reality show. Tak som si to iba s nadhľadom vychutnal. Nakoniec, aspoň som sa zviditeľnil aj ako spevák a odchádzam. Kabaret sa skončil, herci sa odlíčia a život ide ďalej.
Kam ďalej?
- Vraciam sa do svojho reálneho sveta, ktorý mám rád. To je divadlo a tím ľudí, ktorí ho tvoria. Chcem robiť to, čo som robil vždy, a veriť, že divadlo môže diváka zmeniť alebo mu aspoň ponúknuť nový pohľad na svet. A potom je tu hudba a skladanie muziky. To je to, čo ma naozaj baví.
Ako ste sa vlastne dostali k herectvu?
- Na herectvo ma prijali až na druhý pokus. U Saleziánov na trnavskom sídlisku Kopánka som skúšal predstavenie, v ktorom som hral. Dovtedy som sa ako herec vôbec necítil, skôr som sa venoval hudbe. Tam ma videla profesorka z VŠMU, ktorá sa ma spýtala, či by som nechcel herectvo študovať. Prijali ma. Popritom som však ešte študoval takzvanú „normálnu“ školu, a to ekonómiu v Bratislave.
Nechceli ste hrať aj v Trnave?
- Ale veď ja som v trnavskom divadle hral už počas školy. Juraj Nvota režíroval predstavenie Po láske, kde som spolu s Kamilom Žiškom robil hudbu a hral na kontrabas, a potom Kubo Nvota režíroval predstavenie Padá lístie, padajú jabĺčka, kde som si zahral jednu z úloh a tiež robil scénickú hudbu. S Kubom sa stretávam aj dnes v rámci Túlavého divadla, ktoré sme založili. Hrám v Radošinskom naivnom divadle a s Braňom Kostkom spievam v kapele Fragile. Ale najviac doma sa cítim v Túlavom divadle, je to naša poetika, sú to výpovede o našich životoch. To sú momenty, v ktorých sa nachádzam. Možno niečo podobné ma niekedy opäť osloví aj v Trnave. ⋌LENKA JURÍKOVÁ
Článok pokračuje pod video reklamou
Článok pokračuje pod video reklamou