Každá žena v sebe skrýva najtajnejšie myšlienky

Stretli sa akoby na opačnej strane barikády. Dve ženy. Jedna z nich nežná, romantická duša, s vierou v šťastné konce. Druhá so svojskými názormi bez ružových

Stretli sa akoby na opačnej strane barikády. Dve ženy. Jedna z nich nežná, romantická duša, s vierou v šťastné konce. Druhá so svojskými názormi bez ružových okuliarov a s ostrým jazykom. Všeobecne i sebou označovaná za feministku. Obe spisovateľky– DENISA FULMEKOVÁ a URŠUĽA KOVALYK. Každá z nich svojsky odkrýva tajomstvá, skryté v ženskej duši. Jedna z vás píše typické ženské romány, druhá feministicky orientovanú literatúru. Dajú sa tieto polohy vnímať ako protipól? – Denisa Fulmeková: Nestretávam sa s Uršuľou po prvýkrát. Spolu sme už publikovali v zbierke Sex po slovensky. Obe sme tam mali na túto tému poviedku. Mne sa tá jej páčila a nemám pocit, že sme protipól. Môj žáner je možno komerčnejší, ale dá sa ním artikulovať množstvo tém, ktoré ženy zaujímajú, znepokojujú alebo trápia. – Uršuľa Kovalyk: Vôbec nie sme protipól. Žiadny black and white. Sme na rovnakej lodi. Predovšetkým sme ženy. Niektorí napriek tomu hovoria, že feministky nie sú ženy. – Uršuľa Kovalyk: Naozaj, niektorí hovoria, že nie sú. Pojem feministka sa u nás vníma skôr ako nadávka. Žena, ktorú takto označujú, sa bojí, že bude vnímaná ako niečo škaredé, zlé, agresívne a protimužské. Také byť predsa nechcú. A preto mnohé ženy hovoria: Fuj, ja s tými feministkami nechcem mať nič spoločné. Feminizmus je ešte pre mnohých tabu. Aký ma k nemu postoj autorka ženských románov? – Denisa Fulmeková: Nemám rada, ak sa niekto vyhraňuje v rozhovore, že nie som feministka, aby dopredu akoby zablokovala prvotnú výčitku. Nehovorím, že nie som feministka, ale takisto nemôžem povedať, že ňou som. A to nie preto, že by som nechcela alebo sa od toho dištancujem. Skôr je to z nedostatku vzdelanosti. Nemám prečítanú základnú feministickú literatúru a nedovolila by som si artikulovať feministické stanoviská. Feministky sú z môjho pohľadu veľmi vzdelané, inteligentné, rozhľadené a skúsené ženy. Ženský svet je veľmi rozmanitý a pestrý. Aj písanie pre ženy má širokú škálu možností. Mohla by byť typická hrdinka tohto žánru feministka? – Denisa Fulmeková: Moje hrdinky môžu byť kýmkoľvek. Neobmedzujem sa tým, či môže alebo nemôže byť moja hrdinka feministkou. Aj hrdinka mojej poslednej knihy je dosť samostatná, priebojná a jej problém nespočíva vo vzťahu k mužom, ale k matke. Nie je to o princeznej, ktorú treba zachraňovať. Vznikla zaujímavá otázka. Treba ešte zachraňovať ženy? – Uršuľa Kovalyk: Všetko je skôr o tom, ako sa k sebe stavajú samotné ženy. Raz sa jedna žena spýtala, prečo som feministka. Odpovedala som jej, že si myslím, že ženy by mali mať rovnaké kultúrne, spoločenské, ekonomické a sexuálne práva ako muži. Ona mi odpovedala: Ale to si myslím aj ja. Reagovala som, tak vidíš, možno si aj ty feministka. Začala sa zdráhať, vraj nie je, lebo by ju muži nemali radi. Keď som si čítala o prvých feministkách, ktoré bojovali za volebné právo, do nich strieľali, boli vo väzeniach, to je absolútny disident. Toto obdobie už ženy prekonali. Dlho o nich však v oblasti umenia, vedy a spoločenského diania nebolo príliš veľa počuť. Máte medzi nimi predsa len nejaké vzory? – Uršuľa Kovalyk: Moja obľúbená feministka je Božena Slančíková Timrava. Našla som u nej veľmi pekné veci. Potom, samozrejme, Hana Gregorová. No feminizmus má na Slovensku tradície aj hlbšie, iba o týchto ženách nevieme. Vyparili sa, zomreli, pretože neboli zaznamenané v histórii. Kde vznikol váš pohľad na svet, váš feminizmus? – Uršuľa Kovalyk: V mojom detstve. Ak by som zažívala niektoré veci s mužmi inak, keby som nezažila zneužívanie moci na vlastnej koži, tak by som sa feminizmu bála. Ale keďže som niektoré veci prežila, tak sa ich nebojím. Dalo by sa zhrnúť to, čo ženy očakávajú, čo ich trápi a čo možno očakávajú práve do literatúry? – Denisa Fulmeková: Témy, ktoré spracovávam ja, mužov neoslovujú. Takže sú iba pre ženy. Ale ja som ani nikdy nemala ambíciu ženským románom osloviť mužov. Mala som skôr pocit, že tá téma je intímna a je iba medzi ženami. Akoby som sa s problémom, o ktorom píšem, zdôverovala kamarátkam. Ženy rady čítajú ženské romány. Dotvárajú si ich, žijú hrdinkami, oživujú si ich. Je to v podstate taká téma klebetenia, ako keď sa muži rozprávajú o futbale. Necítim na tom nič zlé. – Uršuľa Kovalyk: Pre ženy sa robí málo vecí. Väčšinou sa pre ne vyrábajú hygienické vložky, parfumy alebo krásne šaty. Ale knihy? Duchovno veľmi dlho patrilo mužom, respektíve muži si ho akoby vzali. Píšem pre ženy, ale som rada, ak si to prečíta aj muž. Na vaše knihy majú aj muži prekvapivo pozitívne ohlasy. Je to tým, že ženský svet ukazujete v inom, ostrejšom, svetle? – Uršuľa Kovalyk: Raz za mnou prišiel jeden chlap a povedal, že si v živote nemyslel, že ženy prežívajú takéto veci, aké som popísala. Ale on to nevedel, pretože nemal ako dôjsť k ženskej skúsenosti. Bol rád, že sa to dozvedel z knižky. Veci podávam v porovnaní so ženskými románmi cez kritickejšiu a drsnejšiu optiku. Ale akceptujem Denisin pohľad. – Denisa Fulmeková: Ja sa nehanbím za to, že píšem ženské romány. Musím povedať, že som romantická duša, mnoho vecí si maľujem naružovo. Ale mieša sa vo mne aj poloha drsná a krutejšia. Je to možno aj knihami, ktoré som kedysi čítala. Ktoré napríklad? - Denisa Fulmeková: Okrem edície Čajka, čo bola typická dievčenská literatúra, som čítala aj Drakulu, Fantomasa, Frankensteina či Hitchcocka. Keďže môj otec bol a je prekladateľom, dostala som sa aj k zakázanej literatúre. Napríklad Obratník raka od Henryho Millera. A to už bolo považované za pornografické dielo. Je rozdiel medzi feministkami a nefeministkami, ženskými románmi a inou literatúrou písanou ženami? – Uršuľa Kovalyk: Niekedy mám pocit, že je to umelo vytvorený konflikt. Feministky kontra nefeministky. Ale je to úplne smiešne. Oslabuje to ženstvo. Je jedno, či žena je, alebo nie je feministka. Dôležité je, aby ženy, ktoré píšu, pretlačili do svojho písania vlastné skúsenosti. Neklamať si v texte. Život každej ženy je veľmi špecifický. Život takmer všetkých žien však najviac ovplyvňujú muži. No len veľmi málo mužov si kúpi knihu napísanú ženskou autorkou. Pritom žena si s pokojom číta autora – muža. Prečo je to tak? – Uršuľa Kovalyk: Vzniká to tým, že muži do všetkého radi rýpu. Pracovala som v košickom kníhkupectve. Mala som zákazníkov, ktorí prišli a chceli dobrú knihu. Ponúkla som im ženskú autorku. Automaticky sa odvrátili, povedali: Fuj, ženskú autorku mi nedávajte, nenávidím ženskú literatúru. Spýtala som sa, či niečo od ženy čítali. Povedali, že nie. Ženská literatúra nie je menejcenná. Muž si nemôže myslieť, že iba muž vie napísať dobrú knihu. Situácia medzi mužmi a ženami sa v poslednom čase výrazne vyrovnala. Už našťastie nie sú v takom ústraní ako kedysi. – Uršuľa Kovalyk: Prebúdzajú sa. Chodia voliť, síce ešte nemajú koho. (smiech) – Denisa Fulmeková: Ja som nikdy nemala pocit, že ženy sú úplne prispaté. Píšem ženské romány, v ktorých som našla samu seba. Som, aká som a rada tvrdím, že to, ako ma vnímajú druhí, je súčasť ich vývoja. – Uršuľa Kovalyk: Život je aj romantický, aj krutý. Tak to musí byť aj v literatúre. Na každom autorovi vidieť, aký život vedie. Ja sa chcem naďalej venovať tomuto štýlu. Témam, ktoré si ženy nechcú pripustiť, o tých najtajnejších myšlienkach, ktoré máme. Pretože každá žena má tajné myšlienky. BARBORA BZDUŠKOVÁ