Písmo:A^-|A⁺00

,,Keď Veronika ochorela, jedna zo sestričiek onkologického oddelenia napísala knižku o deťoch, ktoré tiež ochoreli na rakovinu. Čítali sme si z nej príbehy, aby sme načerpali energiu. Z nej sme sa dozvedeli aj o hospici Plamienok,“ vysvetľuje matka. Vtedy si mysleli, že domácu hospicovú starostlivosť nikdy nebudú potrebovať. Opak však bol pravdou. Sen o lekárni zmarila choroba Veronika sa chcela stať predavačkou. Rodičia ju ako jednotkárku od tohto povolania vždy odhovárali. Neskôr preto rozmýšľala nad tým, že bude predávať v lekárni. „Vždy som jej odkladala prázdne ampulky od liekov. Hrala sa, že ich predáva chorým pacientom,“ spomína si mama. Tento sen sa však Veronike nestihol naplniť. „Ochorela pred dvoma rokmi. Raz sa vrátila z tanečnej súťaže a sťažovala sa na bolesť stehennej kosti. Keď už nepomáhali lieky, ani masti, navštívili sme lekára.“ Výsledky krvného rozboru dávali tušiť, že nejde o presilený sval. Až vyšetrenie na bratislavských Kramároch potvrdilo zákernú diagnózu. Veronika ochorela na rakovinu. „Nastúpili sme na onkologické oddelenie, absolvovala som s ňou všetky vyšetrenia. Bola som stále pri nej. Potrebovala ma, zvlášť, keď sa po chemoterapiách cítila vyčerpaná.“ Veronika liečbu ukončila v máji minulého roku. Cítila sa celkom dobre. Tešila sa, že najhoršie obdobie už má za sebou. Jedna rakovinová bunka však stačila, aby sa jej stav opäť zhoršil. „Na letnom tábore pre deti s onkologickými ochoreniami nešťastne spadla a choroba sa jej rozšírila do celého tela.“ Napadla dokonca aj chrbticu. „Dlho som si vyčítala, prečo som ju tam pustila. Ale ako mi povedala lekárka, nádor by sa rozšíril tak či tak. Bola to len otázka času,“ vraví Veronikina mama a v rukách zviera vreckovku. Utiera si do nej slzy, keď rozpráva o svojej dcérke. Deň čo deň sa na ňu usmieva z fotografií. Svoje zdravie by vymenila za dcérine Keď sa Rozália Poňová asi po roku dozvedela, že jej chorej dcére sa už nedá pomôcť, rozhodla sa pre hospic Plamienok. „Veľa rodičov pomoc Plamienka nechce využívať. Ak vezmú svoje dieťa domov, pripustia si, že naozaj zomrie. S tým sa vyrovná len máloktorý rodič,“ konštatuje. Keď sa dozvedela, že Veronike ďalšia chemoterapia nepomôže, neváhala. ,,Neviem si predstaviť, že by zomrela v nemocnici. Hoci by pre choré deti lekári aj sestry spravili aj to posledné,“ vysvetľuje. Bolo to ale hlavne Veronikine rozhodnutie, po dlhom pobyte v nemocnici sa tešila domov. Lekárky jej zabezpečili všetky lieky a rôzne prístroje. „Bolo to obdobie absolútnej bezmocnosti. Striedala som sa pri nej s manželom, vždy bol pri nej niekto. Plakať som chodila do vedľajšej izby. Veronika bola hrdinskejšia ako my, najradšej by som si to s ňou vtedy vymenila,“ spomína si na ťažké chvíle. Tie trvali takmer dva týždne. ,,Keď nás už nevnímala a striedavo dýchala, vedeli sme, že prichádza jej koniec. Vyčkala ešte na lekárky, ktoré ju chodili k nám pravidelne kontrolovať a potom zaspala svoj večný sen.“ Plamienok za jej dušu, ktorá sa na svojich blízkych usmieva z neba, horí na konferenčnom stolíku každý večer. „Ani jedno dieťa si takýto osud nezaslúži. Keď sa nájdu peniaze na to, aby človek mohol letieť do vesmíru, prečo sa neinvestuje aj do medicínskeho výskumu?“ pýta sa smutne Veronikina mama. LENKA JURÍKOVÁ _INSERT_DA_STUFF_HEEERE_