ANDREJ TUŠER: NOVINÁRI SÚ OCHRANCAMI DEMOKRACIE

V časoch predbežnej cenzúry sa mu neraz stalo, že nemohol napísať to, čo chcel. Ako tvrdí, médiá majú byť „žandárom“ demokracie. Regionálnym novinám prikladá veľký význam, keďže majú svoju váhu a silu. Rozprávali sme sa s univerzitným profesorom Andrejo

m Tušerom. - Ako v súčasnosti vnímate médiá? Médiá informujú a plnia úlohu ochrancu demokracie. Robia to v rôznych polohách podľa toho, ako sa typologicky od seba odlišujú. Rozdiel je aj v tom, ako ktoré médium reaguje na určité situácie a akého má adresáta. - Myslíte si, že v minulosti bola novinárčina jednoduchšia ako dnes? Ak hovoríme o minulosti pred rokom 1989, do istej miery bola podľa mňa jednoduchšia. Existoval určitý orgán, ktorý určoval, čo sa dá publikovať a čo nie, aj keď novinár nemusel byť s touto skutočnosťou spokojný, keďže chcel napísať viac. Dnes je to o to náročnejšie, že môžete písať o čomkoľvek, ale zodpovednosť je vyššia. Novinári nie sú obmedzovaní, ak neporušujú zásady dotýkajúce sa ľudskej dôstojnosti, vojenského či štátneho tajomstva. Dokonca aj to, že niekoho urazia či hanobia, je na ich zodpovednosti a dôsledky za to, čo napísali, si nesú neskôr sami. V čase pred rokom 1989 ste nemohli napísať to, čo ste chceli, i keď niekedy boli pokusy písať medzi riadkami. To, že takýmto spôsobom sa dalo povedať veľa, vedeli aj isté intelektuálne skupiny, ale pre bežného adresáta boli noviny skôr informátorom v prospech vydavateľského subjektu, ktorým bola komunistická strana. - Stalo sa aj vám, že ste nemohli napísať to, čo ste chceli? V čase, keď bola predbežná cenzúra, každý text musel pred uverejnením prejsť tlačovým dozorom cez povereného človeka v tlačiarni, ktorý texty kontroloval. Vtedy sa stalo aj mne, že mi text vrátili so slovami, aby som ho buď doplnil, alebo isté veci vynechal. Uvediem konkrétny príklad. Pracoval som v železničiarskom celoslovenskom časopise, v ktorom sme prinášali aj informácie o technických novinkách. Z mladoboleslavskej Škodovky, ktorá vyrábala najmodernejšie lokomotívy v Európe, priviezli do Bratislavy nový typ rušňa a ja som o ňom napísal do novín. Spomenul som aj jeho parametre. Vtedajší súdruh mi text zamietol, pretože vyzrádzame výrobné tajomstvo. Každý sa vraj dozvie, aký máme rušeň a kapitalisti na západe potom vyrobia taký istý. Pritom na tom rušni boli všetky parametre napísané a všetci ich mohli vidieť a prečítať si ich. Ďalší absurdný prípad nastal pri krížovkách. Ak bola náhodou v legende spojitosť medzi jedným riadkom, v ktorom sa uvádzal predstaviteľ Sovietskeho zväzu – Stalin a druhým riadkom koniec života – smrť, tak to nemohlo vyjsť, pretože by si to vraj ľudia vysvetľovali tak, aby Stalin zomrel. - V profesii pedagóga pôsobíte už dlhý čas, vidíte nejaké rozdiely medzi súčasnými študentmi a študentmi vašej doby? Učím tridsať rokov a veľký rozdiel nevidím. Mladý vek prináša so sebou študentský život a veci, ktoré sú takmer rovnaké. Študenti majú svoje dobré vlastnosti, sú veselí a čo je prirodzené, niekedy sa zo školy aj radi „ulejú“. Niektorí si myslia, že škola im dáva málo, ale mali by si uvedomiť, že im dá toľko, koľko každý z nich chce. Dnešní študenti sú však dynamickejší, veľa vedia a preto k nim musí učiteľ pristupovať inak, viac sa im venovať, dôslednejšie sa pripraviť, kým pred nich predstúpi. - Prečo chcú podľa vás mladí čoraz viac pracovať v médiách? Táto oblasť bola vždy veľmi lákavá a atraktívna, ibaže nebolo toľko možností, kde sa dala študovať. Masmediálnu komunikáciu v Trnave napríklad študuje najväčší počet študentov a väčšina z nich sa aj uplatní v praxi. V minulom roku dokonca pribudla súkromná Fakulta masmédií na Bratislavskej vysokej škole práva. Absolventi si budujú svoj profil prácou v médiách, stávajú sa známymi, podpisujú sa pod svoju prácu a ľudia o nich vedia, čo je taktiež veľmi atraktívne. Sú však aj prípady, kedy študenti nedocenia, či na toto povolanie majú predpoklady, ale láka ich predovšetkým tá atraktivita. Neuvedomujú si, aká je táto práca zodpovedná a náročná. Niektorí potom, našťastie, odídu zo školy. - Myslíte si, že dnes ľudia uprednostňujú iné médiá pred novinami? Je pravda , že dnes sú iné možnosti, ako napríklad internet, ktorý uberá novinám čitateľov. Keď si človek ráno kúpi noviny, možno sú pre neho informácie v nich staré, ak ich už z rádia či televízie. Tieto médiá prinášajú spravodajstvo každú hodinu a noviny vychádzajú len raz za deň. Niektorým ľuďom stačia informácie z internetu, pretože tie sa aktualizujú v priebehu dňa. Aj preto sa noviny snažia prinášať senzácie, ktorými by najviac zaujali. Asi by mali hlavne denníky hľadať nový spôsob, ako sa prihovoriť čitateľom, možno prenechať viac priestoru hodnoteniam udalostí, analýzam, teda publicistike. - V čom vnímate dôležitosť regionálnych novín, aké informácie by mali prinášať? Regionálne noviny sú veľmi významné. Majú veľkú váhu a silu. Vďaka globalizácii má človek všetko na dlani, ale aj keď poznám dianie na celom svete, predsa je pre mňa dôležitejšia informácia odtiaľ, kde žijem. O tom môžu centrálne periodiká informovať len stručne, ale problémami v regióne sa majú hlbšie zaoberať práve regionálne médiá. Je potrebné, aby sa venovali nielen mestu, v ktorom vychádzajú, ale aj celému regiónu. Také noviny si čitatelia prečítajú od začiatku do konca. - O obecných a mestských novinách sa často hovorí, že sú hlásnou trúbou predstaviteľov miest a obcí. Stotožňujete sa s týmto názorom? Tento fakt sa môže týkať aj regionálnych novín, ale hrozí to najmä v lokálnych novinách. Počas volieb a kampaní môžu byť zneužité na takéto veci a vtedy má redaktor ťažkú pozíciu. Predsa len, tieto periodiká vydávajú väčšinou mestské zastupiteľstvá a preto majú možnosť ovplyvniť obsah novín. Sú naozaj prípady, kedy sa v novinách prezentuje viac primátor, ako iné udalosti. Niekde to nerobia tak viditeľne, inde to robia úplne neprofesionálne. Riziko spočíva aj v kvalite novinárov. Nechcem to samozrejme paušalizovať, často sa však stáva, že redaktor nie je v skutočnosti redaktorom, ale pracuje aj na inom poste. I preto je tam to riziko, na ktoré ste sa pýtali. - V súčasnosti sa veľa diskutuje o pripravovanom tlačovom zákone. V čom vidíte jeho negatíva a pozitíva? Zákon, ktorý dnes platí, má vyše štyridsať rokov. Zažil som ho ešte počas môjho pôsobenia. Prvá novela v roku 1990 bola radikálna v tom, že umožnila duálne vysielanie a duálne pluralitné vydávanie periodík. Noviny môžu vydávať aj súkromné subjekty, čo predtým nebolo možné. Toto je vari už trinásta verzia, no nikdy nedošlo ku konsenzu všetkých zainteresovaných strán, ktoré sa na ňom podieľajú. Tlačový zákon nie je len vecou ministerstva kultúry, ale dotýka sa širokého spektra ďalších inštitúcií, tvorcov, adresátov, vydavateľov a ďalších súvislostí. Nie je jednoduché postaviť ten zákon tak, aby každému vyhovoval. Niekto tie ustanovenia v zákone vníma ako pozitívum, iný ako negatívum. Aj v tomto návrhu zákona sú riziká, kde sa hovorí, že v istých situáciách je možné postihnúť za názor, čo určite nie je správne. Za názor by nemali nikoho postihovať. V prípade urážok a hanobenia sú normy, ktoré nemôžu byť prekročené, ale to je úloha súdu. Tlačový zákon má umožňovať čo najširšiu slobodu prejavu. A práve toto súvisí s tým, že novinári sú „žandármi“ demokracie, pretože je veľmi dôležité, do akej miery umožňuje zákon novinárom chrániť demokraciu. Čím im dáva väčší priestor, tým je zákon lepší. DARINA KVETANOVÁ