17. mar 2008 o 0:00
Aerobik - šport pre každú ženu, v každom veku, výhovorka neplatí
K aerobiku sa dostala čistou náhodou počas materskej dovolenky a upútal ju natoľko, že kvôli nemu zanechala vtedajšie zamestnanie. Vo svojom živote si prežila nejednu ťažkú chvíľu, keď sa v jej rodine objavili drogy. Cvičenie jej zachránilo život keď abso
lvovala vážnu operáciu chrbtice.
Takmer pred dvanástimi rokmi vzniklo v Trnave vôbec prvé aerobikové štúdio – Aerobic štúdio NO.1 . Môžeš nám priblížiť ako vznikalo a v koho hlave sa zrodila táto myšlienka?
- Predtým, ako vzniklo štúdio NO. 1, som cvičila v športovej hale, kam chodilo na začiatku cvičiť 30 žien, postupne ich bolo sto. Pri takom množstve cvičiteľka nemá šancu ukázať, čo robia nesprávne. Začala som rozmýšľať ako by bolo možné venovať sa im individuálnejšie. Vtedy si otvorili v Trnave Fitnes štúdio manželia z Bratislavy oslovili ma. Ja som v tom čase nemala na to, aby som si otvorila nejaké vlastné štúdio, tak som začala u nich. Cvičila som tam aj 6 h denne. Postupne som však prichádzala na to, že v tomto štúdiu nie sú vhodné podmienky na cvičenie, cvičili sme na dlažbe a otrasy na chrbticu a kĺby boli veľké. Na tento problém som upozorňovala majiteľov. Všetko vyvrcholilo, keď si moja kamarátka zlomila nohu. Vtedy som im povedala, že na takej podlahe necvičím a oni ma prepustili, že už ma nepotrebujú. To podcenili lebo dievčatá odišli za mnou Jedna z nich mi pomohla , odporučila mi priestory: Ja som si zobrala pôžičku a spolu s kamarátkou Miškou Ivaničovou sme otvorili Aerobic štúdio NO.1.
Vo Vašom štúdiu však pôsobilo oveľa menej cvičiteľov ako dnes, precvičovala si teda najmä ty. Nebola to pre teba veľká záťaž?
- Bola, to som pochopila až neskôr. Vtedy som sa cítila zdravá a silná a hlavne som milovala tú prácu. Cvičením na zlej podlahe som si privodila vážne zranenie chrbtice. Zostala na pol tela ochrnutá a musela som ísť na operáciu chrbtice. Po operácii v Nových Zámkoch mi Dr. Rudinský povedal, že ma zachránilo cvičenie. Posilňovaním je chrbtové svalstvo pevnejšie a že by som mala cvičiť do konca života. O dva týždne som prišla do štúdia a začali sme s cvičením proti bolesti chrbtice a kĺbov. Vedela som, že je veľa ľudí, ktorí majú rovnaký problém a preto je toto cvičenie v našom programe dodnes.
Kedy si sa vlastne začala venovať aerobiku?
- V roku 1988 sa mi narodil môj najmladší syn a ja som začala pociťovať to, čo mamičky na materskej dovolenke. Môj manžel bol v zahraničí a ja som zostala s deťmi sama. Boli dni, kedy som sa s dospelým človekom ani nerozprávala a začala som hľadať únik od každodenného stereotypu. Zistila som, že sa cvičí u nás na sídlisku v telocvični. Tam bola pre mňa veľkou inšpiráciou cvičiteľka, ktorá mala nadváhu, ale bola fantastická. Mala úžasný prístup k ľuďom a veľmi ma motivovala. Vyhľadávala som možnosti urobiť si kurz, aby som mohla predcvičovať. Popri troch deťoch som chodila do Bratislavy a urobila som si cvičiteľské skúšky.
To bolo dosť veľké odhodlanie takto náhle zmeniť zamestnanie.
- Na tú dobu to bolo skutočne dosť veľké odhodlanie. A vôbec to nebolo ľahké, pretože keď som chcela byť dobrá, musela som ísť míľovými krokmi dopredu, vzdelávať sa. Viem, že v niektorých telocvičniach cvičia dodnes na rovnakú kazetu, na akú začínali a tie isté cviky, ale to nejde. Mňa zaujímalo hlavne to, ako pomôcť ženám v strednom veku, pretože mladý človek ide na kolieskové korčule, ide na bicykel, ide si zaplávať, ale čo so ženami, ktoré sú ubolené a ktoré nevládzu toľko, ako mladí ľudia? Postupne som si urobila všetky triedy cvičiteľského kurzu a nakoniec som vyštudovala na Katedre telesnej výchovy a športu.
S myšlienkou športu vznikalo aj podujatie Športom proti drogám. Môžeš nám o ňom povedať niečo viac?
-Toto je pre mňa veľmi bolestivá otázka. Po revolúcii prišiel na Slovensko boom s drogami, ktoré boli prezentované ako riešenie problémov. Ja som nikdy netajila, že drogy sa dostali aj do mojej rodiny. Možno to bude znieť zvláštne, čo teraz poviem, ale ja ďakujem Pánu Bohu za tie drogy. Naučili ma pozerať sa na moje deti a celkovo na život inak. Dokázala som pochopiť priority, ktoré nemajú nič spoločné s peniazmi, pochopiť, že mama má mať jedno veľké ucho pre svoje deti, má vedieť hlavne počúvať a nie rozprávať. Nebyť skúseností s drogami, nenaučila by som sa to, že človek musí zmeniť v prvom rade seba.
Hormóny dobrej nálady sa dajú navodiť aj inak a jednoznačne sa dajú získať pri športe.
Nie je ťažké v dnešnej dobe zaujať mladých ľudí športom?
- Na maratón stredných škôl prišli aj moje žiačky, ktoré som učila na strednej škole. Povedali mi, že sú oslobodené od telesnej výchovy a napriek tomu odcvičili celý maratón.Dá sa zaujať a mladí ľudia stoja o to, aby ich niekto zaujal. Mladý človek je ako špongia, nasáva všetko nové a túži to vyskúšať. Umenie učiteľov je v tom, aby žiak dostal motiváciu.
Čomu sa venuješ vo svojom voľnom čase?
- Momentálne svojim vnúčatám a to tak, aby boli vonku, aby som im ukázala, že normálny pohyb je prirodzený. Začína jar, ukazujú sa snežienky a ja by som chcela, aby ich môj vnuk, ktorý má 20 mesiacov, videl. Okrem toho sa snažím na sebe pracovať aj po tých profesionálnych stránkach, robím si sprievodcovský preukaz , chodím do školy v Bratislave. Tiež rada píšem, robím si rôzne zápisy, ktoré možno raz uzrú svetlo sveta.
Uvažuješ nad tým, že by raz z toho mohla vzniknúť kniha?
- Toto je môj tajný sen, napísať knihu o normálnom živote. Niekedy myslím na to, ako čas rýchlo ubehol, deti vyrástli, mám vnúčatá. Na druhej strane som za tie roky zažila aj na tri ľudské životy. Kniha by to nemala byť o každodennom živote, ktorý býva náročný a smutný. Ja by som chcela, aby bola hlavne pozitívna a preto musím ešte veľa cvičiť, veľa sa stretávať s ľuďmi, aby kniha ľudí rozosmiala a nie rozplakala.
Zaujalo ako si cvičila s pani Magdou Pavelekovou. To bol iste obojstranný zážitok. Ako došlo k tomuto milému stretnutiu?
- S pani Magdou som sa zoznámila na chorvátskom ostrove Uglian, kde som bola športovou animátorkou. Vtedy začínali na Slovensku klubové dovolenky, teda dovolenky, v rámci ktorých sa cvičilo. Zblížili sme sa, lebo mi vykrikovala stále, že ma nenávidí (smiech), čo mi neskôr s humorom vysvetlila. Nenávidí ma vraj preto, že som štíhla a všetko mám tak, ako mám mať. Páčilo sa mi na nej, že to obrátila na humor, hoci veľmi v tom čase trpela. Umrela jej dcéra, čo veľmi ťažko znášala, ale nechcela to dať najavo. Pre mňa boli vzácne chvíle, keď dokázala byť sama sebou, prejaviť aj svoj smútok a nie ho v sebe dusiť. A skutočne je pravdou, že pani Magda si dala nohu za hlavu, čo som ja nedokázala. Dokonca ma pri cvičení seklo v krížoch a pani Magda sa mi smiala, že čo je to za cvičiteľku, keď má také problémy (smiech).
Ľudia si taktiež radi obzerajú fotky teba a tvojich kolegov z rôznych podujatí, ale aj zo súkromných stretnutí. Máte s cvičiteľmi priateľský vzťah? Stretávate sa aj mimo štúdia?
- Klamala by som, keby som povedala, že je to tak, ako to bývalo niekedy. Doba je veľmi rýchla a každý z mojich cvičiteľov má svoje zamestnanie. Cvičiteľstvo robia len ako záľubu popri zamestnaní, takže toho času nie je veľa. Ale určite sa stretávame, aj keď nie toľko, akoby som si predstavovala. Je to tak ako v živote, niektorí sú mi bližší, niektorí sú mi vzdialenejší, niekto vidí v cvičiteľstve niečo iné ako ja. Ja však môžem povedať, že cvičitelia, ktorých mám, sú výborní hlavne ako ľudia a tá odozva je veľká, čo vidíme na návštevnosti štúdia. Za celých 12 rokov som si nezvykla na to, že to štúdio je moje, vždy hovorím, že je naše. Nájsť v dnešnej dobe dobrého cvičiteľa sa dá prirovnať k nájdeniu dobrého človeka, čo je nesmierne ťažké. Ak nie je cvičiteľ dobrý človek, je všetko zbytočné.
Aké je tvoje životné krédo, čo by si rada odkázala našim čitateľom?
- Moje životné krédo vyplýva z toho, čo ma naučil život. Tešiť sa z toho, čo mám a nenariekať nad tým, čo nemám. A odkázať by som chcela, že prajem všetkým najmä lásku, pretože bez lásky sa nedá nič.
Kto je Jana Vítová
Narodila sa 26.3.1963 v Hlohovci, žila v Leopoldove.
Je matkou troch detí (Tomáš, Nikola, Jarko) a babička dvoch vnúčat (David, Emma ).
Do Trnavy prišla v roku 1984.
Aerobic štúdio No. 1 otvorila s Michaelou Ivanovičovou v roku 1996
Od roku 1997 organizuje podujatia Športom proti drogám a Aerobikový maratón pre stredné školy
Je trénerkou 1. triedy, študovala na Katedre telesnej výchovy a športu v Bratislave
Cez leto pracuje pre Satur ako cvičiteľka v rôznych chorvátskych destináciách
Ako učiteľka telocviku pôsobila na Združenej strednej priemyselnej škole v Trnave
Pracovala v rádiu Forte, kde mala rubriku o životnom štýle
Do rubriky s podobným názvom prispievala aj v Trnavských novinách
DARINA KVETANOVÁ
Článok pokračuje pod video reklamou
Článok pokračuje pod video reklamou
