LEGENDA motorkárskych pretekov Peter Baláž (62) z Hlohovca ostáva verný rýchlym strojom. V minulosti chcel po ťažkom úraze s jazdením skoncovať. Našťastie mu to príliš dlho nevydržalo a opäť sa vrátil na dráhu.
Sprevádzala ho vôňa benzínu
Lásku k benzínu a vysokým rýchlostiam v sebe objavil už v detstve. V Hlohovci videl motocyklové preteky a odvtedy mu rýchle stroje nedali spávať.
Svoju úlohu pre sedemnásťročného chalana zohral aj adrenalín a trošku hazardu. „Chcel som to vyskúšať. Prvú motorku Pionier, na ktorej som začínal, mi kúpila babka. Spočiatku som bral jazdu len ako obyčajný koníček, ktorý ma k ničomu nezaväzoval,“ spomína pretekár.
Pôvodne sníval o tom, že bude parašutistom, ale podmanivá neodolateľná vôňa benzínu mu zamiešala karty. V roku 1964 sa zúčastnil na svojich prvých pretekoch v Bánovciach nad Bebravou, kde sa umiestnil na siedmom mieste. „Vytvorili sme partiu, po nociach sme upravovali motorku, vyrábali dielce. To som už pracoval v drôtovni ako zásobovač. Podnik mi kúpil lepšiu motorku Jawa Junior.“ Postupne sa na súťažiach vypracoval až na prvé miesta.
Nevyhol sa ani zraneniam. „Medzi ľahšie úrazy patrili zlomeniny pri pádoch. Našťastie som sa z nich aj vďaka piešťanským lekárom vždy vystrábil. Občas som rozbil aj motorku,“ smeje sa.
Prenasledoval ho strach
Najvážnejší úraz, pre ktorý desaťnásobný majster Československa skončil na vrchole kariéry, bola roztrhnutá tepna pod kolenom. Na súťaži Grand Prix v Brne v roku 1987 do neho zozadu vrazil taliansky pretekár. Baláž v zákrute spadol a Talian mu kolesom prešiel po nohe. Po ťažkej havárii ostal v bezvedomí. „Vyzeralo to so mnou vážne, lekári tvrdili, že nemôžem prežiť. Vedúci pretekárskej výpravy dal príkaz, aby ma operovali.“ Po desiatich dňoch sa dostal z najhoršieho, neskôr sa opäť pokúšal vysadnúť na motorku.
Zúčastnil sa aj na majstrovstvách. „Neustále som pociťoval strach, že do mňa zozadu niekto vpáli. Bál som sa a dával neustále pozor. Preto som začal uvažovať, že skončím s motorkami,“ objasňuje situáciu po úraze.
Rozpredal motorky
Potom ešte dva roky jazdil. Definitívnu bodku za pretekmi dal úraz vo Francúzku v roku 1988. „Do cesty mi vbehla jedna baba, keď som prechádzal na skútri. Narazil som si koleno a vtedy som skončil.“ Motorky postupne rozpredal. Zamestnal sa v Taliansku, kde robil asi päť rokov manažéra a mechanika v dvoch tímoch. Nakoniec ho Slováci opäť pritiahli späť, začal pomáhať mladým jazdcom a organizovať preteky. „Takmer všade sme narážali na problémy. Začal som s veteránmi, ale spočiatku som pripravoval aj súťaže rýchlostných motoriek.“
Cesty k víťazstvu
Podľa Petra Baláža motorkári neskrývajú žiadne tajomstvá, ako sa dopracovať k úspechu. Dôležitá je vždy príprava motocykla. „Každý má svoju špecialitu, ako si ho upraví. Závisí to aj od pneumatík. Dnes ich je veľa druhov. V čase keď som súťažil, boli dva.“ Raz mu poradili, aby pneumatiky nefúkal až tak, ako to odporúča výrobca. „Skôr sa zahriali a lepšie držali na ceste. Takisto sme miešali benzín a olej v rôznych pomeroch.“ Takéto triky, ktoré zlepšovali jazdu na motorke a zvyšovali rýchlosť, si musel každý motorkár nájsť sám. Pneumatiky si vozil z firmy Michelin, kde sa skamarátil s výrobcom.
„Bez známosti by som sa k nim nedostal. Vtedy boli problémy zohnať aj náhradné dielce.“ Preto niekedy víťazný krištáľový pohár musel zameniť za kvalitné súčiastky.
Recepept na úspech
Na štarte kedysi bývalo stodvadsať jazdcov, kým dnes ich nasadia do tridsať. „Mojou silnou devízou bola rýchla jazda. Často som riskoval, čo sa mi občas vypomstilo zlomeninou alebo rozbitou motorkou.“ Dôležitý bol aj správny motocykel. Československé Jawy mali podobné nedostatky ako „emzety“, ktoré dovážali z Nemeckej demokratickej republiky. Na Jawe získal v roku 1975 titul Majstra republiky. Peter Baláž uprel zrak na vtedy populárne Yamahy. „Bola tu silná konkurencia nielen domácich jazdcov. Kúpil som si preto ojazdenú Yamahu od švédskeho pretekára Gunnarssona, ktorý mi dal aj mnoho technických rád. Neskôr mi jednu ponúkli aj Švajčiari. Dostal som na ňu dokonca zľavu a do roka som im ju splatil.“
Behali po dvore
a opisovali si značky
Štartovanie na dráhach v západnej Európe so sebou prinieslo aj veľa problémov vo vtedajšom Československu. Neustále vybavovanie víz, pasov, rôzne kontroly. „Pre mechanika som musel vždy vybaviť povolenie. Báli sa, či neostaneme za hranicami. Na úradoch som prosil takmer na kolenách. Byrokratické postupy mi vzali polovicu športového života.“
V zahraničí získal mladý pretekár množstvo kamarátov. Keď za ním prišli počas piešťanských závodov začiatkom osemdesiatych rokov na návštevu do Hlohovca, civilní policajti ostali v pozore. U Balážovcov na dvore parkovali značkové motorky, ktoré boli vtedy na Slovensku raritou. „Kamarát Johann Parcell, s ktorým som jazdil na majstrovstvách sveta, prišiel za mnou, prečo mi po dvore behajú muži a odpisujú si poznávacie značky. Vybehol som na dvor a vyhnal ich.“ Udalosť mala dohru v Trnave na okresnom výbore strany. Baláž sa snažil vysvetliť, že „tajní“ mohli pokojne prísť medzi návštevníkov z cudziny a počúvať ich alebo si rozhovory nahrávať.
Problémy s minulým režimom
Bol som naštvaný. Odbili ma tým, že šlo o utajenú akciu. Sledovali, kto sa tam schádza, ale nedôsledne, pretože sme o tom nemali vedieť,“ objasňuje.
Nátlak začal aj z vedenia Komunistickej strany. Do nejakej komisie potrebovali troch športovcov – nestranníkov. „Chceli, aby som vstúpil do strany, ale povedal som, že na to nemám čas. Väčšie problémy nastali, keď som dostal legitimáciu. Nehanbím sa za to ani to netajím,“ priznáva sa motorkár.
Problémy sa objavili aj v súčasnosti, pretože meno Petra Baláža figuruje vo zväzkoch štátnej bezpečnosti. „Mrzí ma to. Každý kto ma pozná, vie, že som nikdy na nikoho nedonášal!“ Zápis pravdepodobne urobili príslušníci bezpečnosti niekedy v roku 1989, keď do Hlohovca prišla návšteva z Talianska. „Keď mi dávali povolenia na vycestovanie kvôli pretekom, pripomenuli mi, že by som im mohol niečo povedať.“
Na preteky, ktoré sa konali v Československu nosili motorkári časopisy u nás nepredajné a nedostupné. „Jeden známy ma upozornil, že tajní chystajú raziu, preto si máme dávať pozor. Pred nikým sme nemali rozprávať.“
Veterány - návrat legendy
Po organizovaní pretekov v deväťdesiatych rokoch začal Peter Baláž aj súťažiť. „Pretekal som už len v rámci veteránov. A s tým som mal zaujímavú príhodu v Taliansku pred dvoma rokmi.“
Vyhral tam majstrovstvá, ale Taliani nechceli veriť, že stará Jawa 250 má taký dobrý výkon. Obvinili ho z podvodu, domnievali sa, že má väčší objem motora, ako predpisujú normy.
„Urobili testy, rozobrali ho a nakoniec sa mi museli ospravedlniť, pretože všetko bolo v poriadku. Jawy boli vždy dobré.“ V minulom roku sa stal majstrom Európy.
Chystá preteky
v rodnom Hlohovci
„Veteránov dnes už bežne nevidieť. Sú to vzácne motocykle, ktoré si každý stráži. Niektoré sa vyrábali vo veľmi nízkom počte na kusy. Raritou by dnes bola nemecká emzeta.“
Na pretekoch veteránov už nejde ani tak o rýchlosť a body, ale o prezentovanie sa. „Každý chce ukázať svoju motorku. Toľko krásnych strojov pokope, to je fantázia.“
Bývalý reprezentant už v septembri pripravuje motocyklové preteky s medzinárodnou účasťou aj v rodnom Hlohovci. V blízkom čase ho však čaká pobyt v kúpeľoch, kde by sa mal zotaviť po operácii, pri ktorej mu menili kĺb.
⋌RASŤO PIOVARČI
