Písmo:A^-|A⁺01

m ho nikdy neuznal za farára. Alexej Izakovič zasvätil svoj život Bohu. Keď v roku 1938 odišiel do Trnavy slúžiť ako kaplán, na jeho svätej omši sa zúčastnilo 41 ľudí. Konala sa v kaplnke pod obrazom Trnavskej Panny Márie. V ďalších rokoch počet veriacich stúpal. „Počas druhej svetovej vojny pomáhal francúzskym partizánom, ktorých umiestnili v Trnave a boli pod policajným dozorom,“ hovorí Jozef Zámožík, ktorý sa dlhé roky zaoberal životom kaplána. Utiekli z nemeckého tábora v Poľsku, kde ich zajali. Pri prechode hraníc Slovenska ich zatkli a previezli do Trnavy. Vďaka Alexejovi sa však ich pobyt na Slovensku legalizoval, ale gestapo ho začalo prenasledovať. Zachránil deti i ženy Už v roku 1941 Alexej narukoval na východný front na Ukrajinu. Umiestnili ho v zaisťovacej divízii, kde pracoval ako kuchár a katolícky vojenský kňaz. Domov sa vrátil až na ďalší rok. „Po roku ho opäť odviedli do tejto divízie v Bielorusku. Omše vykonával v lesíku neďaleko kasární. Keď sa divízia rozpadla, prevelili ich do Talianska, kde vykonávali opevňovacie práce.“ Vtedy sa slovenským vojakom podarilo prepašovať do vojenského transportu ruské ženy aj s deťmi, ktoré získavali informácie od nemeckých vojakov. Nemci však na to prišli a požadovali, aby im ženy vydali. Čakala ich smrť. Kaplán preto odišiel do Bratislavy, kde rokoval s ministrom obrany. Až súhlas prezidenta Jozefa Tisa umožnil záchranu žien a detí. „Na Slovensko odišli spoločne s našimi vojakmi. V Devínskej Novej Vsi na železničnej stanici ich čakali nemeckí vojaci. Po dlhých vyjednávaniach sa ich nakoniec podarilo zachrániť.“ Istý čas ostali na Slovensku. Ťažké obdobie po vojne Krátko po vojne mu po prvýkrát odobrali štátny súhlas na výkon kňazského povolania. V roku 1947 ho ako kňaza zatkli, vzali do väzby a po roku bez toho, aby sa uskutočnil súd, prepustili. „Príslušníci štátnej bezpečnosti pri domovej prehliadke našli obraz Jozefa Tisa s nápisom mučeník. Po väzbe nastúpil do väznice v Bratislave.“ Tam spával na zemi v chladnej miestnosti, prechladol a ochorel tak, že sa nevedel hýbať. Počas väzby mu zakázali akýkoľvek kontakt so svetom. Neskôr dostal štyri roky väzenia za ohrozovanie republiky. Neoficiálnou príčinou zatknutia mala byť návšteva dvoch mužov z Viedne, ktorých nepozval, pretože ich považoval za agentov. Trest si odpykal v leopoldovskej väznici a neskôr v Ilave. „Keď sa dostal na slobodu, pracoval v trnavskej Kovoslužbe a potom v skupine vŕtačov viac ako sedem rokov,“ pripomína Zámožík. Na toto obdobie si spomína Alexej ako na čas bez kultúrneho vyžitia a náboženskej depresie. „Naraz som celebroval na obrubníku hrobu. Z ubíjajúcich myšlienok som sa dlho nevedel spamätať,“ píše vo svojich pamätiach muž. V roku 1961 musel odísť do invalidného dôchodku. Režim ho však naďalej prenasledoval. „V tom čase som bol doslova stráženýmBorovčanom. Napriek tomu ma mládež vyhľadávala po večeroch v kostole. Raz ma hľadali príslušníci a ja som bol v kostole. Keď im jeden z Borovčanov povedal, že v sa modlím a spievam, odišli,“ uvádza vo svojich spomienkach Alexej. Aj keď sa vrátil do pastoračnej služby, komunistický režim z neho nespúšťal oči. Neustále ho sledovala štátna polícia. Niekoľkokrát mu prehľadali dom, odvážali na výsluchy. Nakoniec ako dôchodca nastúpil na faru vo Vištuku. Uznania sa mu dostalo až po nežnej revolúcii. Vtedy ho uznali za farára. Svoju diamantovú omšu oslávil v roku 1992. O tri roky neskôr zomrel v Bratislave, kde ho aj pochovali. RASŤO PIOVARČI

Článok pokračuje pod video reklamou