Písmo:A^-|A⁺00

Vzťah k výtvarnému umeniu zdedil Mikuláš Berecz po svojom otcovi. Ten pochádzal z Matejoviec pri Poprade a v regióne bol známym kostolným maliarom. Na túto činnosť mal aj živnostenský list. Občas vzal so sebou svojho malého syna. „Chcel som ísť v otcových šľapajach, ale on ma od toho odhováral, pretože mal veľmi ťažké začiatky,“ spomína amatérsky výtvarník na svojho otca. Kamarátil sa vraj aj s budúcim hercom a režisérom Paľom Bielikom, ktorý v tom čase pracoval v Tatranskej Lomnici ako policajt. Sem chodil predávať obrazy aj Mikulášov otec. „Čo namaľoval a nepredal, dal Paľovi. Ten potom nútil ľudí, ktorým hrozila pokuta, kupovať jeho obrazy,“ smeje sa dnes Mikuláš. Napriek tomu, že vyrastal vo výtvarnom prostredí, šiel študovať za zámočníka a to ho priviedlo až do Hlohovca. „Prvýkrát som tu bol v roku 1951, keď ma komunisti zavreli na hlohovskom zámku za moje politické presvedčenie. Tu som urobil niekoľko plagátov, s ktorými sa robila propaganda,“ vysvetľuje. Štyri obrazy pre depo Po prepustení sa do Hlohovca vrátil v roku 1957, keď začal pracovať v leopoldovskom depe ako rušňovodič. Štyri obrazy, ktoré sa dodnes nachádzajú na stenách budovy, vznikli pod jeho rukami. Zobrazujú dobové propagandistické výjavy. „Bola to taká doba – angažované umenie. Požiadali ma, aby som niečo namaľoval. Schvaľovali to komisie a musel som aj prekresľovať, lebo sa im niečo nepáčilo.“ Nakoniec Mikuláš ale začal spoločne s dvoma izbovými maliarmi s prípravami. „Tie štyri obrazy sme dokončili približne za jeden mesiac. Sú to olejomaľby, ktoré nedávno už trikrát pretierali, ale asi sú nezničiteľné,“ vtipkuje výtvarník. Ako sa priznáva, za tieto maľby sa nehanbí, pretože každá doba má svoje znaky. „Keby tam dnes boli ruže ako symbol, že nám je dobre, tak aj to by malo svoj význam. Niektoré z motívov by tam dokonca mohli ostať, stačí ich len upraviť.“Jedným z nich je aj technický záber starej parnej mašiny. Obrazy Hlohovčana zdobia niekoľko železničných budov od Bratislavy až po Vrútky. Maľoval pri rôznych výročiach, navrhol aj plaketu pri príležitosti ukončenia parnej prevádzky. Výtvarník absolvoval len trojdňový kurz „Vždy ma niekam zavolali, skrášliť budovy, prostredie,“ hovorí výtvarník skromne. Svojimi obrazmi krajiniek, kvetov i výjavov zo zvieracieho života ohúril návštevníkov jedinej výstavy jeho obrazov v roku 2002. „Nikdy som netúžil po sláve. Výtvarnú školu nemám, len tri dni kurzu.“ Väčšinu obrazov daroval, len veľmi málo z nich predal. „Zásadne nerobím pre peniaze, maľovanie je môj koníček.“ Jeho obrazy sa nachádzajú v Južnej Afrike, Austrálii, Nemecku i Číne. O ďalšej výstave zatiaľ neuvažuje, pretože pre zhoršujúcu sa astmu musel maľovanie obmedziť. RASŤO PIOVARČI

Článok pokračuje pod video reklamou